Súčasná Obecná knižnica v Bučanoch začala písať svoju históriu v roku 1956 pod názvom Miestna ľudová knižnica. Niekoľko krát zmenila svoje meno, pár krát aj svoje sídlo – sídlila v starej škole pri kostole, na prvom poschodí kultúrneho domu i v dnes už neexistujúcej budove, ktorá stále na mieste dnešného parkoviska pri materskej škole. Neskôr bola jej sídlom budova súčasného zdravotného strediska, až svoje vhodné miesto našla v zadnej časti kultúrneho domu, kde sídli dodnes.
A najčastejšie menila knihovníkov, ktorých poslaním vždy bolo starať sa o knižné poklady, pestovať a rozvíjať lásku knihám v radoch našich občanov. Ja som sa jej súčasťou stala v roku 1971, keď som začala v Bučanoch pracovať ako dobrovoľná knihovníčka. Knižnica v tých časoch sídlila v horeuvedenom zbúranom dome pri dnešnej materskej škole. Toto obdobie trvalo desať rokov a skončilo v roku 1981. V tomto roku mala Miestna ľudová knižnica 370 prihlásených aktívnych čitateľov, čo bol rekord v počte čitateľov v jej histórii . Po päťročnej prestávke som sa v roku 1986 k práci knihovníčky ešte na štyri roky vrátila. Keď som v roku 1990 s prácou knihovníčky v bučianskej knižnici končila, netušila som, že sa k tejto práci po rokoch opäť s nadšením vrátim.
V hlave mi víria spomienky, ktorých sa za tie roky práce knihovníčky nazbieralo neúrekom. Chcem spomínať hlavne na tie pekné príhody. Aj keď zabudnúť sa nedá ani na to, že sa v knižnici niekedy nekúrilo, kotol dymil a ja som sedela skrehnutá v kožuchu s nevyhnutnou termoskou horúceho čaju na stole. Spomienka na dobrý čaj mi pripomenula aj vianočné čítanie rozprávok s čarovnou atmosférou, ktorá tam vládla. Podávanie dobrého čaju bolo vždy súčasťou tohto podujatia. S nostalgiou na tie časy spomínam nielen ja, ale aj ich návštevníci, dnes dospelí ľudia v strednom veku. Aspoň tak mi rozhovory svojich zákazníčok tlmočila moja milá kaderníčka. Aj ich radosť z informácie, že som sa v roku 2014 k práci knihovníčky opäť vrátila.
Ak spomínam na zážitky z minulého storočia, vnímam ich všetky ako milé a nezabudnuteľné, rovnako tie pre deti, ako tie pre dospelých. Rada sa v myšlienkach vraciam k čítaniu z knihy Ľudia v pralese spisovateľa Alberta Schweitzera, nositeľa Nobelovej ceny za mier, ktorý založil nemocnicu v gabonskom Lambaréné. Doktor Schweitzer si so sebou do Afriky priviezol aj svoj bicykel, čo domorodci komentovali slovami: „Tí belosi sú takí darební, že oni aj keď utekajú, tak sedia.“ Táto veta vyvolala medzi čitateľmi veľké veselia a s obľubou ju ešte dlho citovali pri rôznych príležitostiach. Krásnym podujatím bolo aj to, na ktorom sme si pripomínali okrúhle výročie založenia Matice slovenskej. V mojich spomienkach ho zachovala aj znamenitá recitácia Lenky Hornákovej.
Pri srdci ma hrejú spomienky na podujatia venované deťom. Slávnostný zápis prváčikov do knižnice som vnímala ako veľmi dôležité podujatie. Prvý preukaz, ktorý deti vo svojom živote dostávali, bol práve ten čitateľský. Pre mnohé deti to bol osudový okamih. Vstupenka do nekonečného sveta knižných príbehov. Aj keď občas som bola pri mojich milovaných čitateľoch – knihomoľoch v koncoch. Mala som pocit, že prečítali už úplne všetko. Takými čitateľmi boli Darinka Kubovičová, Marián Jančula, Rastislav Kurinec, Milan Trebatický a mnohí ďalší… Rada spomínam aj na besedovanie so spisovateľom Jozefom Pavlovičom, rodákom z neďalekých Veľkých Kostolian, jeho knižky boli medzi deťmi známe a obľúbené, no novinkou bola pre nás informácia, že pán Pavlovič bol autorom textu k piesni Na čerešniach boli sme… Úspech u detí mala aj beseda s pani spisovateľkou Mariannou Grznárovou, autorkou legendárneho Maťka a Kubka.
Do Obecnej knižnice som sa vrátila v dôchodkovom veku. K láskam sa predsa treba vracať. Bolo to už v iných časoch, ako boli tie, o ktorých som písala vyššie. Kniha získala za tie roky nebezpečných konkurentov v podobe elektronických médií, počítačových hier a internetu. Cesta ku knihe zostala pre mnohé deti zarúbaná, čítanie sa stalo okrajovou záležitosťou a len u hŕstky detí a dospelých životnou nevyhnutnosťou. Povedala som si, že lásku ku knihám treba podchytiť už u detí v najútlejšom veku a začala realizovať projekt Hravý pondelok v knižnici. Bol určený pre deti od 1,5 do 3 rokov a ich rodičov. Hravou formou sme sa zoznamovali s knižkami, čítaním a jednoduchým tvorením. Boli to krásne, nezabudnuteľné chvíle. Rovnako ako stretnutia s malými škôlkarmi a školákmi v rámci podujatí Marca – mesiaca knihy. V roku 2015 som pre deti napísala rozprávku Jarná víla, ktorú malí škôlkari ilustrovali. Vznikli originálne diela malých umelcov. Tieto projekty a činnosť knižnice na čas prerušila nepríjemná udalosť – porucha na vodoinštalácii spôsobila v júni v roku 2015 zaplavenie knižnice. Bola to skutočná katastrofa, kedy sa vo vode utopila veľká časť fondu knižnice. Všetko zlé je vždy na niečo dobré. Knižnica získala po týchto udalostiach nové zariadenie na mieru miesta, v ktorom sídli. Knižný fond sa postupne dopĺňa z nákupov i darov občanov.
Najradostnejšou časťou mojej práce boli v každej jej etape stretnutia a debaty s čitateľmi. Vždy som sa snažila pozorne počúvať a poradiť každému čitateľovi knižku podľa jeho gusta. Knižný fond bol tvorený a dopĺňaný podľa požiadaviek bučiankych milovníkov kníh.
Podľa rozprávania a poznámok Jarmily Vidličkovej spracovala Mgr. Dagmar Nováková
