Odvážny poslanec slovenského snemu
Pomoc Františka Bošňáka prenasledovaným židovským spoluobčanom v období Slovenskej republiky 1939 – 1945
Autorka: Martina Fiamová
„Nemôžeme plne prežívať prítomnosť, dnešok, ak nepochopíme a neosvojíme si svoju minulosť.“
V čase, keď sa vláda Slovenskej republiky intenzívne venovala tzv. riešeniu židovskej otázky s cieľom odstrániť nepohodlnú menšinu z hospodárskeho života, zo spoločnosti a nakoniec i z územia krajiny, boli možnosti Židov uniknúť perzekúcii veľmi obmedzené a ich osud neraz závisel od individuálneho postoja jednotlivca k realizovaným opatreniam. Príkladom, keď elementárna ľudská slušnosť i odvaha môže zachrániť stovky životov, je pôsobenie poslanca slovenského snemu Františka Bošňáka, riaditeľa Fondu pre správu poľnohospodárskych majetkov (FSPM, ďalej Fond). Bošňák v rokoch 1942 až 1945 zodpovedal za správu pôvodne židovských hospodárstiev na Slovensku a v situácii, keď sa vládnuci režim rozhodol svojich „nepriateľov“ deportovať za hranice štátu, poskytol šancu na prežitie stovkám židovských zamestnancov Fondu, ktorí tým chránili aj svojich najbližších príbuzných.
František Bošňák sa narodil v roku 1894 v Dolných Bučanoch (okres Hlohovec) v rodine popredného hospodára a richtára. Absolvoval štúdiá na gymnáziu v Trnave, vo Vacove a v teologickom konvikte Canisianum v Innsbrucku, kde v roku 1915 získal licenciát filozofie. Aktívne sa zúčastnil bojov počas 1. svetovej vojny v radoch rakúsko-uhorskej armády. V jej závere však využil dlhšiu dovolenku na rozšírenie svojho vzdelania na poľnohospodárskej akadémii v Košiciach a v roku 1919 dosiahol v Keszthely titul diplomovaného agronóma. Zamestnal sa ako adjunkt a neskôr ako správca veľkostatkov Fould-Springer v Kostoľanoch, následne v Bučanoch, v Hornom Jatove a v Borovciach. V roku 1930 sa stal správcom veľkostatku Mórica Kornfelda v Rakoviciach v okrese Piešťany, kde sa po prvý raz začal i politicky angažovať: „…v záujme hospodárstva som sa mal dostať… aj do obecného zastupiteľstva. To však vtedy bolo možné len pomocou politických strán. Zvolil som si Ľudovú stranu. Dovtedy som nebol vôbec v nijakej politickej strane…“ (1) Jeho pôsobenie v strane a na verejnosti sa sústredilo na oblasť poľnohospodárskej osvety, predovšetkým na odbornú prednáškovú činnosť, súčasne zastupoval okres na poste stáleho delegáta v Zemedelskej rade pre Slovensko. Politických akcií Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) sa nezúčastňoval a k zvýšenej politickej aktivite ho nemotivovalo ani prevzatie moci ľudákmi po vyhlásení autonómie Slovenska v októbri 1938. Do činnosti vládnucej strany sa nezapojil napriek tomu, že bol k tomu vyzývaný svojimi, v tom čase už vysokopostavenými priateľmi či príbuznými, ako napr. prezidiálnym šéfom ministerstva vnútra Izidorom Kosom alebo policajným riaditeľom v Bratislave Jánom Juskom. (2) Bošňák bol však vyhľadávaným odborníkom, príležitostne radil podnikom a krátkodobo spravoval i židovský statok v Piešťanoch. Koncom roka 1940 sa vyostrili jeho vzťahy s vtedajším riaditeľom Štátneho pozemkového úradu (ŠPÚ) Františkom Ševčovičom, ktorý s odôvodnením, že hospodárstvo je neodborne vedené, uvalil na veľkostatok v Rakoviciach vnútenú správu. Podľa vlastných slov, práve pocit krivdy v ňom vyvolal odpor: „Vtedy som sa po prvý krát vo svojom živote obrátil na politický orgán: na okresné vedenie HSĽS. V tom čase už aj v HSĽS vypukol ostrejší boj o moc medzi pronemecky orientovanými extrémistami: gardistami na jednej a tzv. ,staroľudákmi´ na druhej strane. Okresná organizácia strany, najmä vtedajší okresný náčelník [Emil] Zelenay a predseda strany v okrese dekan [Imrich] Žilinčan z Krakovian vo veci intervenovali, no, bez hmatateľného úspechu pre mňa. Ja som sa nepoddal, obrátil som sa ,vyššie´…“ (3) V prípade sa postupne angažovali aj generálny tajomník HSĽS Gejza Medrický, či poslanec Andrej Germuška, ktorí zapojili do riešenia situácie i Izidora Kosa, „môjho dávneho priateľa, rodáka zo susedného Veselého. Naše rodiny udržiavali dobré spoločenské vzťahy.“ (4) Zrušenie vnútenej správy sa nakoniec uskutočnilo po vyšetrovaní nariadenom novým predsedom ŠPÚ Karolom Klinovským: „Ja som si po tomto úspechu oddýchol, ale vec ešte nebola skončená. Už počas tejto akcie proti mne ma okresná organizácia strany – ako na protest – zvolila za okresného hospodárskeho referenta a neskôr som bol menovaný ako hospodárky odborník do župného zastupiteľstva Trenčianskej župy. Moji protivníci… na Ústredňu štátnej bezpečnosti (ÚŠB) podali na mňa oznámenie, že udržiavam styky s Čechmi, že som agrárnikom, že som bol v Maďarsku boľševickým komisárom a že prevádzam nedovolené finančné manipulácie do zahraničia v prospech majiteľa veľkostatku, baróna Kornfelda. Boli vyslaní ku mne 2 detektívi, medzi nim i jeden z Deutsche Partei, Juwa, ktorí mali previesť vyšetrovanie, prípadne zaistenie a prevezenie do Ilavy. No, presvedčili sa, najmä vyhlásením okr. náčelníka p. E. Zelenayaho, že to nie je pravda a že udanie bolo z pomsty. Zvláštnou hrou osudu mi bolo práve pri tomto vyšetrovaní poštou doručené menovanie do župného výboru, podpísané tým istým ministrom vnútra – A. Machom, na ktorého údajný príkaz sa títo dvaja detektívi odvolávali. Po tejto udalosti som už z tejto strany mal pokoj.“ (5)
K zásadnejšej zmene v živote Františka Bošňáka prišlo koncom roka 1941, keď sa ho HSĽS rozhodla dostať do snemu ako svojho kandidáta: „Ja som sa vyhováral, že som nikdy ako politik nepracoval a som len hospodárskym pracovníkom, načo minister Dr. Medrický poznamenal: ,Politikov – a to aj zlých – máme dosť ale hospodárov málo. Prijmite (to).´“ (6) Podľa vlastných slov zohrala pri jeho rozhodovaní dôležitú úlohu práve predchádzajúca pomoc ministra hospodárstva Medrického („nemohol som jeho žiadosť odoprieť“). F. Bošňák bol nakoniec vymenovaný prezidentom Jozefom Tisom za poslanca snemu za okres Piešťany 20. novembra 1941. (7) Okresná organizácia strany mala jeho menovanie prijať „ani teplo ani studeno… Ctili si vo mne odborníka, ale dali mi pocítiť, že nemám straníckych zásluh. Nevrlo prijali moje menovanie gardisti, nezabudli, že som odmietol vstúpiť do HG… a že som odsúdil ich protičeské a protižidovské výčiny. V tom ich podnecoval aj nový tajomník Deutsche Partei Bruno Dischka…“ (8)
V rovnakom období na Slovensku už prebiehali prípravy na deportácie židovského obyvateľstva do koncentračných táborov za hranice krajiny, čím v roku 1942 dosiahli perzekučné opatrenia voči tejto komunite vrchol. Jedným z ich následkov bola i naliehavá potreba zachovať na opustených poľnohospodárskych majetkoch hospodársku produkciu, ktorej zanedbanie si štát nemohol v žiadnom prípade dovoliť. Tento vývoj nakoniec v júni 1942 vyústil do prijatia zákona o zabezpečení hospodárenia na poľnohospodárskych nehnuteľnostiach obhospodarovaných Židmi (č. 108/1942 Sl. z.), ktorým bol pri ŠPÚ zriadený Fond pre správu poľnohospodárskych majetkov (Fond spravoval židovskú pôdu, na ktorej sa ešte nezačala uskutočňovať pozemková reforma resp. prídelové konanie s cieľom prideliť alebo odpredať nehnuteľnosti uchádzačom). Mal to byť práve šéf pozemkového úradu Karol Klinovský (9), ktorý na post ústredného riaditeľa Fondu navrhol Bošňáka (10). Ten funkciu prijal a do úradu oficiálne nastúpil v júli 1942. „V prvej polovici mája 1942 ma zavolal predseda Pozemkového úradu Dr. Karol Klinovský… Naznačil mi, že chce vytvoriť zo židovských statkov, ktoré mali byť Židom odňaté a pridelené ľudu, jednu dočasnú organizáciu na dočasné obhospodarovanie, kým táto pôda nebude pridelená. Proti okamžitému rozdeleniu pôdy prideľovaním – až na malé výnimky – boli aj Nemci z obavy, aby následkom rozbitia tak značného počtu statkov nenastal chaos v zásobovaní, ktoré už aj tak bolo kritické. A organizovaním tohto podniku a jeho vedením by chcel poveriť mňa ako uznávaného odborníka.“ (11)
V rovnakom čase mal Bošňáka vyhľadať kvôli prebiehajúcim deportáciám úradník (12) Ústredne Židov Ernest Karban, ktorý sa zmienil aj o rozkrádaní poľnohospodárskych majetkov po odtransportovaných Židoch a o odvlečení takmer všetkých židovských hospodárov z oblasti Zemplína. Bošňák takéto radikálne protižidovské opatrenia odmietal. Po spomínanom stretnutí preto podnikol spolu s úradníkom ŠPÚ Jozefom Suránom viaceré kroky, ktorými sa snažil situáciu riešiť. Navštívil Imricha Karvaša (13), predsedu Najvyššieho úradu pre zásobovanie (NÚZ), ktorý mu prostredníctvom Vojtecha Tuku sprostredkoval schôdzku s ministrom vnútra Alexandrom Machom. Karvaš sa stotožňoval s myšlienkou zachovania celistvosti veľkostatkov a nesúhlasil s ich parceláciou: „Na moju žiadosť sme boli spolu prijatí ministerským predsedom Dr. Vojtechom Tukom, ktorému sme vyložili zlú situáciu v zásobovaní a predložili sme mu náš úmysel ohľadom židovských majetkov. Žiadali sme, aby bola okamžite zastavená deportácia Židov-hospodárov. Tuka v tomto smere aj okamžite vydal direktívy ministrovi vnútra Machovi, s ktorým sme už o pol hodiny nato dohodli zastavenie deportácie. Detaily sme dojednali na XIV. oddelení (židovská agenda) s Dr. Vaškom, kde sme zaistili dobré podmienky. Ovšem malo to trvať, podľa ministra A. Macha len cez žatvu a mlatbu…“ (14) Z Bošňákových spomienok nie je celkom zrejmý dátum tohto zásahu (v máji? 1942), vláda však otázku deportácie Židov pôsobiacich vo sfére poľnohospodárstva riešila už začiatkom apríla. Smernice ministerstva vnútra vtedy stanovili, že „sústreďovanie a odosielanie Židov“ sa nemalo vzťahovať na osoby, ktoré boli majiteľmi, árendátormi alebo vedúcimi zamestnancami na poľnohospodárskych nehnuteľnostiach. (15) Slová F. Bošňáka korešpondujú vo väčšej miere so smernicou ministerstva vnútra z 3. júna 1942, ktorá určovala ako majú predovšetkým okresné úrady realizovať ústavný zákon č. 68/1942 o vysťahovaní Židov. (16) Každopádne ŠPÚ riešil otázku deportácie židovských poľnohospodárov aj v nasledujúcich mesiacoch. Karol Klinovský napr. v liste ministerstvu vnútra zo 6. októbra 1942 uviedol, že nie zvýšenie, ale aspoň udržanie poľnohospodárskej produkcie „je kategorickým imperatívom politiky Slovenska“. Navyše úrad musel podľa jeho slov zápasiť so záujmami osôb, ktoré „vzhľadom na svoj predimenzovaný egoizmus chápu vyradenie židov zo slovenského hospodárskeho života ako vhodnú príležitosť k zbohatnutiu i keď nie čestnému“. (17) Klinovský sa na ministerstvo vnútra obrátil v súvislosti s koncentráciou niektorých židovských árendátorov, resp. poľnohospodárov za účelom deportácie. Vo viacerých prípadoch sa mu síce podarilo danú osobu „vyreklamovať“, vyžadoval však od ministerstva informovanie o týchto prípadoch s dostatočným časovým predstihom.
V rámci Slovenska spôsobovali deportácie ŠPÚ veľké problémy obzvlášť v jeho východnej časti, pričom jedným z dôsledkov bolo napr. zničenie údajov o aktívach a pasívach židovských hospodárov, dôležitých z hľadiska sporov štátu s prípadnými veriteľmi či dlžníkmi. Do veci sa zapojilo i predsedníctvo vlády, ktoré ministerstvu odporučilo prijať spôsob deportácie Židov – poľnohospodárov navrhovaný Štátnym pozemkovým úradom. (18)
V rámci pomoci osobám, ktorým hrozila deportácia, využíval F. Bošňák viaceré prostriedky. V mnohých prípadoch zachránil svojou intervenciou pred transportom Židov, ktorí skončili v koncentračných strediskách, pričom nie vždy išlo len o zamestnancov Fondu. Žiadosti ministerstva vnútra, aby Fond nahlásil prípady, keď sa nejaký židovský zamestnanec stal hospodársky nepotrebným, Bošňák ignoroval: „XIV. odd. (Dr. A. Vašek) vydalo už spomenutú vyhlášku a na základe tej som ako ústredný riaditeľ Fondu vydal asi 600 osobám dekrét, podľa ktorého sa tieto stali zamestnancami Fondu a ako takí nemôžu byť deportovaní… Platy som im určil na nižšej úrovni a vyžadoval som prácu a disciplínu. Vonkajší zamestnanci, teda tí priamo na majetkoch, dostali aj skromný deputát (naturálie), takže mali zabezpečené živobytie, ale dôchodok nevzbudzoval závisť. Vzhľadom na to, že v tom čase každá inštitúcia, ktorá mala niečo do činenia so židovskou otázkou, bola úplne skorumpovaná (ako napr. Ústredný hospodársky úrad – ÚHÚ), za prítomnosti vedúcich zamestnancov-Židov a tajomníka ÚŽ som vydal prísny zákaz akejkoľvek formy korupcie s tou hrozbou, že toho, kto sa proti tomuto previní, postihne najprísnejší, najhorší trest – proti ktorému som sám tak bojoval – odňatie dekrétu – čo by malo za priamy následok deportáciu. Táto vyhrážka nemusela byť použitá ani len raz a verím, že ku korupcii nedošlo, lebo nebola potrebná.“ (19)
Slová F. Bošňáka potvrdzuje aj množstvo výpovedí, ktoré zazneli pri povojnovom procese pred Národným súdom. V samotnej Ústrednej správe Fondu (20) udržal s veľkou pravdepodobnosťou aj v čase deportácií okolo 50 Židov a na jednotlivých miestnych správach ďalších asi 550 (?) židovských zamestnancov (21), čo spolu s ich rodinnými príslušníkmi malo predstavovať ochranu približne 2 000 osôb. (22) Svoje rozhodnutia bránil tvrdením, že Židia sú z odborného hľadiska nenahraditeľní a navyše znalí miestnych pomerov. František Bošňák dával vystavovať služobné dekréty židovským zamestnancom, ktorí boli napr. starší ako 70 rokov alebo ich z iného dôvodu nebolo možné považovať za hospodársky nepostrádateľných. Na niektorých miestnych správach bolo do funkcie „poradcov“ umiestnených i viac ako 10 Židov, ktorí síce dostávali len symbolické platy, ale F. Bošňák si uvedomoval, že im takto umožní aspoň dočasnú ochranu pred deportáciou. Aby dodal týmto rozhodnutiam „väčšiu váhu“, dal pre pracovníkov úradu vyrobiť legitimácie pod hlavičkou ŠPÚ, čím sa malo zdôrazniť, že ide o štátnych zamestnancov. (23) Pri prijímaní Židov do služieb Fondu pritom dbal na fakt, či v jednotlivých prípadoch išlo o osoby, ktoré nemali možnosť získať žiadnu inú formu ochrany. Na základe nariadenia F. Bošňáka boli dokonca zamestnancom židovského pôvodu – okrem platu – vyplácané tajne i menšie finančné čiastky, ktorými sa snažil zlepšiť ich ťažkú ekonomickú situáciu (24): „Pre židovských majiteľov sme zaistili ich osobnú bezpečnosť: žiaden Žid – poľnohospodár nesmie byť ani vyvezený ani alebo daný do koncentračného tábora, bez povolenia Pozemkového úradu, neskôr bez povolenia ústredného riaditeľa Fondu (teda môjho povolenia). A také povolenie som nevydal ani raz! Židia (naši zamestnanci) mohli cestovať a nemuseli nosiť žltú hviezdu. Toto všetko bolo povolené preto, že zásobovacia situácia bola kritická a nový riaditeľ – predseda NÚZ-u, Dr. Imrich Karvaš bol energický a neústupný.“ (25)
Pre svoj prístup k deportáciám mal Bošňák problémy nielen v čase ich realizácie v roku 1942, kvôli vysokému počtu židovských zamestnancov bol kritizovaný aj po ich skončení. (26) Vo svojich spomienkach uvádza, že minister vnútra Mach požadoval deportovať polovicu židovských zamestnancov Fondu nielen na jeseň 1942, ale ich prepustenie mal presadzovať aj začiatkom roka 1943. (27) Nepriateľský postoj ministerstva vnútra voči jeho osobe vyostrilo aj prepustenie švagra A. Macha, ktorý sa na miestnej správe v Kepeždi (dnes Hájske, okres Šaľa) dopustil sprenevery, odmietnutie zamestnať osoby, v prospech ktorých minister Mach intervenoval a s nevôľou bolo prijaté i prepustenie niekoľkých nemeckých pracovníkov Fondu. Proti prepusteniu nemeckého miestneho správcu v Zemianskej Kerti Františka Ministera napr. v novembri 1943 protestovala u Bošňáka Deutsche Partei (DP). Riaditeľ Fondu mal však vážne problémy
s členmi DP už v dobe, keď pracoval ako správca veľkostatku v Rakoviciach. (28)
Sám Bošňák na toto obdobie spomínal nasledovne: „Objavili sa články v Slovenskej Pravde a v Gardistovi, ba aj v Slovákovi, najmä keď som pre krádež z Fondu vyhodil Noskayho, švagra to ministra vnútra Alexandra Macha. Ku cti nech slúži Machovi, že svojho švagra za to poslal na ,rekreáciu´ do Ilavy. Okrem toho som do Fondu neprijal priamo Machom mi odporúčaného p. Rajnohu. Dostal som od Macha vyhrážku, že si na Fond ,posvieti´! Pre túto vyhrážku som sa písomne zriekol riaditeľstva Fondu aj poslanectva. Bol som prepracovaný, nervovo vyčerpaný a znechutený.“ (29) Riaditeľ Fondu sa naozaj pod stupňujúcim sa tlakom rozhodol vedúceho miesta vo FSPM vzdať a 9. júna 1943 požiadal predsedu ŠPÚ o okamžité prepustenie z úradu. O dva dni neskôr napísal Klinovskému vysvetľujúci list, v ktorom objasnil pohnútky svojho kroku a zhodnotil výsledky vlastnej práce aj pokrok, ktorý v správe židovských majetkov spolu so svojimi kolegami počas jednoročného trvania Fondu dosiahli: „Túto prácu vykonal som len s nedostatočným personálom a to s narýchlo zohnanými árijskými zamestnancami a so zastrašenými Židmi… tento teraz už štátny a národný majetok zachránili sme od úplnej a či už od čiastočnej zkazy, ako sa to stalo s iným nepoľnohospodárskym židovským majetkom… Ale cezo všetko, že svoje úlohy sme plnili svedomite a poctive bez osobného záujmu jednotlivca nezištne, napádali nás a štvali proti nám. Avšak ani týmito okolnosťami nedal som sa pomýliť. Teraz ale vyskytli sa také skutočnosti, ktoré mi moju prácu úplne znemožňujú alebo snažia znemožniť a mňa takto uvádzajú do stavu nervového vyčerpania… jedine NÚZ, čo zisťujem s uspokojením, s ktorým čo najužšie spolupracujem, uznáva výsledok práce. Z iných miest ale nielen, že uznania sa nedostáva, ale len dostáva sa mi stálej výčitky, že chránim Židov. …hlásilo sa mi do služieb veľmi málo serióznych ľudí, ale tým viac hlásilo sa mi dobrodruhov. Keď som začal skúmať prácu a činnosť jednotlivcov, prijatých do služieb, musel som sa rozhodnúť asi v dvadsiatich prípadoch k opatreniu okamžitého prepustenia zo služieb Fondu. Keď som tak učinil, bolo naraz zle a každý zrazu zistil v sebe veľkého národovca, zaslúžilého ľudáka, gardistu, len to nechcel v sebe uznať, čo v ňom väzilo a prečo bol vyhodený zo služieb. Reakcia na moje rozhodnutia bola, že kričali, poukazovali, udávali všelijakými spôsobmi, že chránim Židov. Avšak títo nesotrvali len na tom, šli ďalej, ovlivnili si určité inštancie, na ktoré sa obrátili a Žida, ktorý pri vyšetrovaní musel proti defraudantovi svedčiť, deportovali alebo dali do tábora. Tuto poznamenávam, že nebol to Žid, ktorý udal malverzácie prepusteného, lebo tento to nerobil preto, lebo sa bál.“ List obsahoval viacero konkrétnych prípadov, na ktorých F. Bošňák ilustroval rozkrádanie, vydieranie a udavačstvo, ktoré komplikovali prácu Fondu, pričom objektom útokov neboli len židovskí zamestnanci úradu, ale i „árijci“. Možnosť brániť sa proti takémuto konaniu bola však minimálna. „Keď zakročím a vystupujem proti rozkrádaniu štátneho majetku a klepem v zárodku na prsty tým, ktorí sa opovážia celonárodný majetok rozkrádať, neplniť svoje služobné povinnosti, začnú osočovať Fond a tým nás, že ,chránime Žida‛. Nuž dajme si otázku, ako je to s tým chránením? Každý jeden musí si uvedomiť a hlavne objasniť, že Fond pracuje pre štát. Musí si uvedomiť, že Fond nie je pokladnicou, z ktorej by si mal naplniť svoje vrecká takto uspokojiť svoje osobné chúťky. Pri výbere zamestnancov, keď som našiel schopnú kresťanskú silu, zamestnal som ju hneď a to môžem dokázať. Avšak keď ich nebolo dosť, musel som zapojiť do práce tam sa nachádzajúcich Židov… Ja som zo Židov spravil štátnych otrokov – servi publici – ktorí za mierny plat /vo väčšine je nižší ako bírešský/ musia pracovať pre štát… Nuž neviem, prečo práve títo Židia sú terčom útokov a tŕňom v oku mnohým. Veď pracujú len pre štát, prečo mi to vyhadzujú na oči, keď ich chránim len v záujme verejnom? Však ja osobného zisku z toho nemám. Naproti tomu však každý mnou vyhodený kmín má prístup k najvyšším miestam, aby kydal vymyslené hany a špinu na mňa a na mojich spolupracovníkov. Ja chránim Židov, inšpektor chráni Židov, len p. O. T., ktorý okradol štát o 40.000.-Ks a prišlo sa mu nato, ten chráni národ a štát. Keď som odmietol prijať, na čo mám právo, jedného dľa presných informácií nie seriózneho árijca a s nečistou minulosťou, naznačil pán minister, že si posvieti na našich Židov. Toto však nie je mi možné ináč brať ako vyhrážku.“ (30)
Výskum archívnych materiálov potvrdzuje argumenty riaditeľa Fondu, ktorého kritika vychádzala predovšetkým z toho, že pri správe jemu zvereného majetku konal v rámci určených kompetencií. Predseda ŠPÚ žiadosť Bošňáka nakoniec zamietol a prisľúbil mu podniknúť kroky potrebné na odstránenie vzniknutých problémov. Na Bošňáka navyše osobne apelovali židovskí zamestnanci Fondu. Keď sa dozvedeli o jeho zámere, vyslali k nemu delegáciu s prosbou, aby svoje rozhodnutie zmenil. Ústredný riaditeľ to potom, ako mu prezident Tiso sľúbil ochranu proti útokom ministerstva vnútra, skutočne urobil a zotrval vo funkcii. (31) „Prezident mi zaručil nápravu a pokoj. Aj Mach prisľúbil porozumenie na zásah prezidenta.“ (32)
Dňa 1. októbra 1943 sa Ústredná správa FSPM presťahovala z Bratislavy do Piešťan, kde sídlila až do likvidácie Fondu v roku 1948. Okresným náčelníkom Piešťan bol Gejza Konka, do apríla 1942 prednosta 14. oddelenia ministerstva vnútra, ktorý sa výrazne podieľal na príprave deportácií Židov zo Slovenska. Podľa Bošnákovho tvrdenia však „nerobil mi žiadne ťažkosti i napriek tomu, že viac než polovica zamestnancov Fondu boli židia. Viackrát som intervenoval u neho spolu s neb. riad. Lad. Liptákom, ktorý bol v Slk. Povstaní a aj po oslobodení členom SNR (33). Dr. G. Konka nám veľmi ochotne šiel v ústrety.“ V čase, keď sa do Piešťan sťahoval Fond, sa v budove, ktorú mu v mieste nového pôsobiska pridelili, ukrývali viacerí Židia. Bol medzi nimi aj Dr. Pataky, ktorého Bošňák následne prijal ako kuriča. Z povojnovej výpovede Alexandra Urbana vyplýva, že o neskoršom prezradení Patakyho úkrytu sa mal Bošňák dozvedieť práve od Gejzu Konku. (34)
Ústretovosť svojim židovským zamestnancom prejavoval riaditeľ aj na novom pôsobisku: „V Piešťanoch sme hneď zriadili pre zamestnancov menzu, aj pre Židov, lebo títo sa nemohli stravovať vo verejných hostincoch.“ (35) Pomoc však ukončili udalosti spojené s vypuknutím Slovenského národného povstania (SNP) v roku 1944, hoci situácia sa v tomto smere začala zhoršovať už predtým: „13. júna 1944 som bol u ministra Macha žiadať cestovné povolenie pre jedného z našich zamestnancov, Žida. Mach to rezolútne odmietol a vyhlásil mi, že nie je ochotný na Fonde toľko Židov trpieť a prikázal mi zostaviť zoznam tých Židov, ktorí majú byť z Fondu prepustení a musí ich byť asi 50 %. Ja som mu to odmietol a žiadal som ho, aby si to dal zistiť (tých nepotrebných) na svojom XIV. oddelení. Ihneď nato dal vo svojej predsieni prítomnému Dr. A. Vaškovi príkaz, aby to nechal prešetriť. Ja som ešte žiadal, aby aspoň jeden z tých úradníkov, čo tých nepotrebných Židov budú zisťovať, bol poľnohospodárskym odborníkom. Dr. Vašek týchto hneď aj určil: Dr. Malla a Pečuch. Títo ale vec preťahovali, takže počas leta, čiže na žatvy a mlatby som mal kľud.“ (36)
K ďalším opatreniam Bošňáka, ktorými pomohol stovkám Židov z východného Slovenska, patrilo zriadenie tábora na majetku patriacom Fondu v Zemianskej Kerti (okres Hlohovec) v máji 1944. V tom čase museli totiž všetky židovské osoby opustiť územie Šarišsko-zemplínskej župy pod zámienkou, že sa táto oblasť stáva bezprostredným frontovým zázemím, v ktorom by Židia mohli šíriť šepkanú propagandu a paniku (37): „Riaditeľ L. Lipták dohodol, že Fond môže svojich židovských zamestnancov (a ich rodiny) evakuovať do Zem. Kerti, kde ich potrebujeme do novej umelej tabakovej sušiarne, ktorá pracuje výlučne len pre potreby armády. Takto sme ich zachránili od koncentračných táborov v Ilave a v Seredi. V našom ,tábore´ v Zemianskej Kerti bolo asi 400 Židov, ktorí mali vlastné zamestnanie a voľný, i keď obmedzený pohyb… Aby som mal v tomto pokoj od ministra vnútra Macha, vyžiadal som si na toto svoje opatrenie súhlas – a dostal som ho – od prezidiálneho šéfa ministerstva vnútra Dr. Kašického (38). “ (39) Tábor riadili samotní Židia, ktorí tu pracovali bez prítomnosti stráží až do začiatku septembra 1944, keď asi 200 z nich zatkli Nemci.
Podľa vlastných slov Bošňák v lete 1944 predvídal zhoršenie situácie na Slovensku a začal s prípravou Fondu na blížiace sa ťažkosti, čo nakoniec umožnilo využiť prostriedky Fondu na podporu SNP i partizánskeho hnutia. Včasne reagovať mohol vďaka aktívnej spolupráci s kolegami, ktorí boli zapojení do odbojovej činnosti: „…po páde Przemyslu (40), pod dojmom tejto udalosti som ihneď zvolal prísne dôvernú poradu vedúcich pracovníkov Fondu… Oznámil som im túto vojnovú udalosť a žiadal som ich, aby sme sa úprimne poradili, čo máme v takejto situácii robiť. S Nemcami je to už zle a Przemysel je kľúčom na Slovensko… Dohodli sme sa, aby riaditeľ Lipták ihneď odcestoval na Východ, zistil tam situáciu, najmä pokyny tamojšieho vedenia nášho vojska. Po porade som ešte zadržal riad. Liptáka a vo dvojici sme sa dohodli, že správcom dá inštrukcie, aby podľa možností dobytok neevakuovali, ale aby ho umiestnili na bezpečnejších miestach, prípadne u sluhov a maloroľníkov. Ináč im ponechávame voľnú ruku., ale aby konali len čestne a v záujme slovenského národa… Spomenutú poradu neskôr Ing. Merkún prezradil Nemcom v Piešťanoch a to im poslúžilo ako podklad pre moje zatknutie počas povstania.“ (41) Bošňákove tvrdenia o príprave na blížiacu sa krízu potvrdzujú i povojnové výpovede, podľa ktorých ešte pred vypuknutím SNP povolil umiestnenie časti živého inventára i peňazí Fondu do oblastí stredného a východného Slovenska, kde nimi boli neskôr zásobované partizánske jednotky. (42) Umožnil tiež, aby po obsadení Slovenska Nemcami boli na spoľahlivé miestne správy umiestnení ilegálni pracovníci alebo osoby, ktorých ilegálna činnosť bola prezradená, prípadne nezištne pomáhal aj ich rodinám. (43)
Po vypuknutí povstania riešil Bošňák kritickú situáciu na miestnych správach Fondu osobne, keď navštívil (údajne aj s K. Klinovským) takmer všetky správy na západnom Slovensku. Tam pracujúcich Židov, varoval pred nebezpečenstvom, židovským zamestnancom Ústrednej správy Fondu poskytol peniaze a vysielacie rozkazy s platnosťou pre celé územie Slovenska bez časového obmedzenia, čím im umožnil ujsť. (44) „Začalo sa zatýkanie Židov a ostatných nespoľahlivých osôb. Židia – zamestnanci sa rozutekali do hôr, iných Nemci odvliekli, ba aj postrieľali.“ Nemeckému útoku sa nevyhol ani tábor židovských zamestnancov Fondu v Zemianskej Kerti, „kde väčšinu Židov pochytali a odviezli do koncentračného tábora v Seredi. Bola aj prestrelka, v ktorej padol zo Židov aj jeden robotník. Niektorým mladším sa podarilo ujsť do tabakového poľa a do vinohradov, kde sa ukryli.“ (45) Bošňák sa 11. septembra osobne dostavil na miesto a približne 20 Židom, ktorým sa podarilo ujsť a skryť sa v okolí, poskytol – na žiadosť pracovníka Ústredne Židov Karbana – finančnú sumu vo výške 20 000 Ks. (46) Ušetrení však neostali ani židovskí zamestnanci v ústredí Fondu.
V rovnakom čase sa o F. Bošňáka začali zaujímať nemecké bezpečnostné orgány: „Medzitým som bol – zaujímavé, že z dvoch strán – nielen zo slovenskej, aj z nemeckej strany! – upozornený, že Deutsche Partei v Piešťanoch rozhodla, že ma dajú zatknúť. Hneď som s tým oboznámil aj manželku. 15. septembra 1944 mi malo nemecké piešťanské komando predĺžiť povolenie na jazdu autom, mnou na ten účel vyslanému úradníkovi povedali, aby pre to došiel 16. septembra. 16. septembra 1944, ráno ešte pred 6. hod. zvonilo u mňa v byte. Vstal som a pozrel som sa von, kto to je. Dolu pred bránkou stál sám veliteľ Sicherheitsdienstu Obersturmführer Bogendorfer a celý dom (ktorý mal front do dvoch ulíc) bol obkľúčený nemeckými samopalníkmi. Hneď som vedel, čo to znamená. Na výzvu veliteľa som otvoril a vpustil som ho aj s 2 vojakmi dnu. Oznámil mi, že má rozkaz ihneď ma zatknúť. Prečo?, pýtal som sa. To sa dozviete neskôr, bola odpoveď. Upozornil som ho, že som poslancom Slovenského snemu a tak mám imunitu a že teda nemá právo ma zatknúť. Jeho odpoveď: ,Das geht mich a´ Schmarrn an´! Obliekol som sa a ešte mi dovolil, aby som sa naraňajkoval a rozlúčil s rodinou. Vzal som si pre tento prípad už od 4. sept. pripravený kufrík a nastúpil som do ich auta.“ Bošňáka odviezli do Trenčína („Zaobchádzanie i stravovanie tam bolo dosť slušné.“), kde ho Sicherheitsdienst (SD) podrobila výsluchu. Počas neho sa mu podarilo využiť situáciu, keď vyšetrovateľa odvolali do inej miestnosti k telefónu: „Hneď som si vypočítal, že najmenej 3 minúty sa zdrží… a teda zatiaľ môžem nazrieť do spisu a možno sa tak dozviem, prečo ma zatkli. Tak som zistil, že to bolo udanie Deutsche Partei z Piešťan, odhadom asi 50 až 60 strán, spísané tajomníkom Dischkom. V tej rýchlosti som zistil, že 1. – som nepriateľ Nemcov, 2. – som komunistického zmýšľania, 3. – predisponoval som dobytok pre partizánov, 4. – hatím evakuáciu Východu Slovenska, 5. – kryjem a schovávam Židov, beriem úplatky… 6. – na Fonde je čechoslovácke hniezdo – udanie inšp. Sullu.“ (48)
ÚŠB ešte v deň zaistenia informovala o situácii prezidenta, ministra národnej obrany Štefana Haššíka i predsedu slovenského snemu. Predsedníctvo snemu žiadalo Haššíka o vysvetlenie dôvodov zaistenia a nerešpektovania ústavných pravidiel a dôrazne sa domáhalo dodržiavania ústavy aj u vlády. (49) V prospech poslanca intervenovali tiež Klinovský (50) či Martin Sokol a – podľa Bošňákových tvrdení – mal sa do intervencie snemu zapojiť aj prezident Jozef Tiso; o jeho angažovaní však bližšie informácie chýbajú.
Napriek uvedeným snahám sa prepustenie Bošňáka (očakávané ešte 21. septembra) nerealizovalo. (51) Do veci zasiahlo už 16. septembra aj ministerstvo zahraničných vecí, no nemecké vyslanectvo reagovalo až verbálnou nótou z 29. septembra, v ktorej oznámilo, že Bošňáka odovzdali slovenským úradom. Podľa tvrdení prednostu ÚŠB Jozef Beňušku, si poslanca „dali zaistiť“ orgány Einsatzgruppe H der Sipo und des SD v Bratislave 21. septembra 1944 o 23.30 h (podľa spomienok F. Bošňáka ho SD odovzdala do väzenia v Bratislave v nasledujúci deň). Ešte o päť dní neskôr oň však nejavili ďalší záujem, Beňuška sa preto obrátil na ministra národnej obrany so žiadosťou o rozhodnutie o väzbe, pretože jej zákonná lehota mala uplynúť 29. septembra, navyše „dosavádnym vypočúvaním nepodarilo sa menovanému dokázať ničoho protizákonného.“ (52) Podľa Haššíka, Bošňák „jakmile bol odovzdaný do mojej právomoci, bol ihneď prepustený
na slobodu“ (53). Otázkou preto ostáva, prečo bol poslanec prepustený až 2. októbra 1944.
V spomienkach opisoval F. Bošňák udalosti týchto dní nasledovne: „Po 6-dňovom pobyte v Trenčíne u Sicherheitsdienstu a po dvoch ďalších krátkych výsluchoch – došli tak po moju gymnaziálnu maturitu – ma previezli do Bratislavy, kde ma SD odovzdala do väzenia ÚŠB – na policajnom riaditeľstve, kde však riaditeľom už nebol môj príbuzný Dr. J. Jusko. Tu, na ÚŠB som sa márne domáhal výsluchu, až konečne v 15. deň (1. októbra – M. F.) si zase Nemci zo SD prišli pre mňa, vzali ma zase na výsluch, ktorý trval nepretržite od 10,30 až do 19,45…. V udaní bolo – vlastne na moje šťastie – veľa nezmyslov… Keďže pri udaní nemali nijaké dôkazy, niektoré veci som mu vysvetlil, niektoré som aj poprel, ba niektoré – zrejme úspešne – aj bagatelizoval… “ (54) Podľa Bošňáka ho v nasledujúci deň po výsluchu prepustili na rozkaz Hermanna Höfleho (55) („poťažne aby ma odovzdali ako bez viny novopečenému ministrovi… Dr. Haššíkovi.“): „Odpoludnia prezidentská kancelária urgovala moje prepustenie a konečne som sa dostal aj k ministrovi Haššíkovi. Tento mi vytýkal, že som si celú kalamitu zavinil sám, že som defaitistom.“ (56) Krátko na to vyhľadal prezidenta Tisa, ktorý mu vyslovil podporu. Bošňák mu však oznámil svoje rozhodnutie vzdať sa funkcie poslanca i miesta riaditeľa Fondu. Týždeň po prepustení z väzenia sa Bošňák vzdal poslaneckého mandátu a hoci prezident abdikáciu neprijal, tento post už ďalej nevykonával a piešťanský okres prevzal jeho kolega Jozef Drobný. (57) Pre skúsenosti z uplynulých týždňov zaujal rovnaký postoj k výkonu funkcie riaditeľa Fondu, o čom informoval predsedu pozemkového úradu Klinovského. Navyše odmietal ďalej spolupracovať s „udavačom Merkúnom“: „Dr. Klinovský ma žiadal, aby som tak nerobil, aby som dielo, ktoré som vytvoril a dosiaľ aj úspešne viedol, viedol aj naďalej, čo si aj moji spolupracovníci zo srdca prajú. (Títo ma o to zvlášť požiadali.) Súčasne mi aj oznámil, že Ing. Merkúna už prepustil, keďže je neznášanlivý, zamestnanci sa ho boja a ani nie je súci takýto podnik viesť. Medzitým som sa dozvedel, že Merkún zapájal Fond do zásobovania nemeckej armády…“ (58)
Mikuláš Merkún bol pôvodne zamestnancom ministerstva hospodárstva, ktorý vo Fonde pracoval ako prednosta 2. oddelenia. Išlo o člena DP a človeka, ktorý sa – nielen podľa Bošňáka – podieľal na donášaní informácií o jeho činnosti nemeckým orgánom. Zo správ SD – Leitabschnitt Wien vyplýva, že s veľkou pravdepodobnosťou bol udavačom SD. Merkún mal minimálne od konca roka 1943 ostré spory s prednostom finančného oddelenia Fondu Ladislavom Liptákom, ako aj so samotným riaditeľom.
Jedným z dôvodov konfliktov, ktoré upokojoval i Franz Karmasin (59), bolo Merkúnovo správanie sa k židovským zamestnancom. (60) Vo svojich spomienkach F. Bošňák k Merkúnovi uviedol: „Aby som si uľahčil prácu, na odporúčanie HSĽS prijal som odborníka, pôvodom Ukrajinca, ale člena Deutsche Partei, Ing. Merkúna, na vedenie produkčnej agendy… On ma osobne uistil, že je Slovan – Ukrajinec a len z núdze vstúpil do nemeckej strany. Jeho manželka bola Češka. Ja som mu úprimne uveril a zamestnal som ho s plnou dôverou a neskôr som na to skoro doplatil životom.“ (61) Práve Merkúna predseda ŠPÚ poveril zastupovaním zaisteného riaditeľa Fondu (so všetkými jemu určenými právami), pričom mu asistoval Ladislav Škotta, prednosta právneho oddelenia Ústrednej správy Fondu. (62)
Po odvolaní Merkúna sa Bošňák vrátil do funkcie ústredného riaditeľa (16. októbra 1944) a vykonával ju až do konca apríla 1945. V tomto období vojnové operácie na území Slovenska decimovali majetok FSPM a znemožňovali na mnohých miestach základnú činnosť miestnych správ, pričom do ich fungovania už koncom septembra zasiahlo i prepustenie židovských zamestnancov („podľa rozhodnutia a na ústny príkaz pána predsedu Štátneho pozemkového úradu“), za ktorých úradu chýbala adekvátna náhrada. (63) „Východ sa už drancoval. Zachrániť už nebolo možné skoro nič: prístup bol sťažený, ba nemožný. Opatrnejší správcovia niečo v zmysle daných im inštrukcií niečo ukryli alebo umiestnili na neprístupných miestach…“ (64) Pokračovali aj problémy ústredného riaditeľa s SD, a to napriek tomu, že jeho podmienka o prepustení Merkúna bola splnená. Ten sa podľa Bošňáka snažil ešte dodatočne presvedčiť riaditeľa, aby ho vo Fonde znova zamestnal, čo rezolútne odmietol. Onedlho ho čakalo opätovné predvolanie na veliteľstvo SD „pod zámienkou, že musím ešte podať nejaké vysvetlenie k môjmu výsluchu. Prítomní boli: Obersturmführer Bogendorfer a tajomník DP Dischka.“ Skutočným dôvodom stretnutia však mala byť otázka prijatia Merkúna do Fondu, čo Bošňák odmietol. Na stretnutí prišlo aj k roztržke s Dischkom, ktorému riaditeľ vytkol dlhodobú snahu o diskreditáciu. „Dr. Klinovský predložil celú záležitosť prezidentovi Dr. Tisovi, ktorý rozhodol, aby sa Merkún do Fondu nevrátil a bol preložený naspäť na svoje predošlé miesto u štátu.“ (65) F. Bošňák však nemecké úrady neprestal zaujímať ani v nasledujúcich mesiacoch. Prechod frontu prežil v Piešťanoch napriek obavám z možného zatknutia, tie sa však nenaplnili: „Rumunskí dôstojníci boli inteligentní ľudia, mnohí vedeli alebo maďarsky alebo nemecky, rýchlo sme sa dohodli a vyšli sme im v ústrety, v čom sme len mohli. Za to sme mali ich plnú ochranu, pred domom stála stále stráž a hneď bol zavedený prúd… Na druhý deň boli zamestnanci Fondu vyzvaní, aby sa dostavili do práce… ONV nám ihneď prišiel na pomoc, dostal som cestovnú ,bumašku´ od ruského veliteľstva a ihneď menovali – vzhľadom na moje bývalé postavenie – úradného komisára Dr. Rudolfa Morbachera, piešťanského zverolekára, môjho priateľa a seriózneho človeka. Predseda ONV Korman ma poveril, aby som spolu s Dr. Morbacherom ďalej viedol Fond. Predseda Korman, bývalý soc. dem. poslanec, bol naším – Fondovým domácim pánom: Fond bol umiestnený v jeho hoteli. Bol to seriózny človek, ktorý moje účinkovanie aj v minulosti dokonale poznal.“ (66)
Povereníctvo Slovenskej národnej rady pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu rozviazalo pracovný pomer s Bošňákom koncom apríla 1945. Do 30. apríla, keď vedenie Fondu prevzal Augustín Regentík, pracoval vo Fonde i vládny komisár Morbacher. Františka Bošňáka 24. mája 1945 zatkla národná bezpečnosť v Piešťanoch a neskôr ho obžalovali zo zločinu domácej zrady podľa § 2 nar. č. 33/1945 Sb. n. SNR v znení vyhlášky č. 58/1946 Sb. n. SNR. Vyšetrovaciu väzbu strávil na Krajskom súde v Bratislave, kde sa nachádzal i bývalý predseda ŠPÚ Klinovský. (67) Napriek tomu, že bol rozhodnutím Národného súdu v novembri 1945 prepustený na slobodu (68), v júni 1946 ho opäť zatkli a previezli do zaisťovacieho tábora v Ilave, údajne z dôvodu, aby na slobode nemohol ovplyvňovať svedkov vystupujúcich v rámci vyšetrovania (prepustený bol však už v polovici augusta 1946). (69)
Obžaloba proti F. Bošňákovi sa zakladala na fakte, že bol poslancom Snemu SR (70), hoci do tejto funkcie nastúpil v čase, keď už väčšina zásadných protižidovských zákonov a nariadení bola schválená. Vzhľadom na to sa najväčším problémom – v rámci obvinení z účasti na rasovom prenasledovaní – stala jeho prítomnosť pri hlasovaní o ústavnom zákone č. 68/1942 Sl. z. o vysťahovaní Židov zo Slovenska v polovici mája 1942. František Bošňák síce po vojne tvrdil, že samotného hlasovania sa nezúčastnil, pretože bol telefonicky odvolaný „pravdepodobne na Pozemkový úrad“, čo už však s odstupom času nemohol nik dokázať. (71)
Desiatky vyhlásení a svedectiev osôb, ktorým poskytol pomoc, pričom nešlo len o jeho bývalých zamestnancov, dokladajú rozsiahlu činnosť Františka Bošňáka, ktorou pomohol zachrániť množstvo životov. Medzi ľudí, ktorí sa Bošňákovi opakovane poďakovali za spoluprácu a podporu, patril napr. Ladislav Lipták, prednosta finančného oddelenia Fondu a po vojne člen Slovenskej národnej rady, ktorý sa aktívne zapojil do povstania a spolu s ústredným riaditeľom Fondu sa podieľal na záchrane Židov. (72) Národný súd nakoniec Bošňáka uznal 21. mája 1947 vinným v zmysle obžaloby, avšak – s prihliadnutím na jeho činnosť v čase pôsobenia na mieste ústredného riaditeľa – mu trest odpustil. (73)
František Bošňák patril síce k dlhoročným členom HSĽS, ku ktorej ho priviedlo okrem iného i presvedčenie o potrebe autonómneho postavenia Slovenska v rámci Československej republiky, no až do jeho vymenovania za poslanca Snemu SR v roku 1941 nepatril k politickým exponentom strany. V jeho činnosti (nielen počas vojnových rokov) bol zreteľný dôraz na odbornosť a profesionálny prístup, množstvo svedectiev kolegov a zamestnancov ale dokazuje aj ľudský rozmer jeho konania, ktorý sa prejavil počas pôsobenia F. Bošňáka vo funkcii riaditeľa Fondu a v prístupe k ohrozeným zamestnancom úradu. Podľa vlastných slov, hlavným motívom jeho konania bolo hlboké náboženské presvedčenie („Ale keď sa jednalo o ich život alebo o ich likvidovanie, postavil som sa rozhodne na jedine možné kresťanské stanovisko: ,Nezabiješ´.“). (74) Vzhľadom na svoj kladný postoj k nemeckej kultúre sa nepovažoval za „antigermána“, „ale rozhodným odporcom som sa stal ,nemeckého národného socializmu´, t.j. hitlerizmu.“ (75) Nedôvera v nacistickú politiku je zrejmá nielen z jeho ochrany perzekvovaných Židov pred deportáciou, ale aj z preukázanej snahy uchrániť v roku 1944 pred nemeckými jednotkami čo najväčšiu časť majetku miestnych správ Fondu.
Odborné kvality F. Bošňáka využívala po roku 1948 krátko aj komunistická vláda (ako zamestnanca Československých štátnych majetkov), už začiatkom 50. rokov bol však preradený do výroby. Návrat do poľnohospodárskej sféry mu umožnili až po niekoľkých rokoch. Záverečnú etapu jeho života poznačili zdravotné problémy, jeho stav výrazne zhoršilo aj opätovné uväznenie v roku 1961. Práve v tomto ťažkom období mu podporu poskytla rodina jeho niekdajšieho zamestnávateľa M. Kornfelda, ktorá tak mohla Bošňákovi oplatiť jeho pomoc počas vojnových rokov. (73)
Poznámky:
1. BOŠŇÁK, František. 1894 – 1968. Pamäti (nepublikované). Za poskytnutie ďakujem rodine Františka Bošňáka.
2. Tamže.
3. Tamže.
4. Tamže.
5. Tamže. Slovenský národný archív (SNA) Bratislava, fond (f.) Národný súd (NS), Tn 11/1945, mf. A-857, s. 62, Prehlásenie Emila Zelenaya z 2. 9. 1946.
6. BOŠŇÁK, 1894 – 1968. Pamäti.
7. Podľa záznamov Snemu SR zastával F. Bošňák v čase menovania za poslanca funkciu hospodárskeho referenta HSĽS pre okres Piešťany, člena župného výboru v Trenčíne, sociálneho referenta HSĽS v Rakoviciach, člena poradného zboru v Rakoviciach a predsedu ľanárskeho družstva v Novom Meste nad Váhom. SNA, f. Snem SR, kartón (ďalej k.) 278, František Bošňák – kmeňový list poslanca.
8.BOŠŇÁK, 1894 – 1968. Pamäti.
9. SNA, f. NS, Tn 11/1945, mf. A-857, s. 62, Prehlásenie Dávida Rosenbergera (bez dátumu).
10. SNA, f. NS, Tn 11/1945, mf. A-857, s. 62, Zápisnica o výpovedi Františka Bošňáka z 12. 6. 1945.
11. Príprava realizácie zákona o zabezpečení hospodárenia na poľnohospodárskych nehnuteľnostiach obhospodarovaných Židmi prebiehala už niekoľko týždňov pred jeho prijatím: „Dotiaľ však už bolo mnoho práce prevedenej, najmä zaistený a spísaný inventár v čo najkratšom čase v celom štáte, aby sa zamedzilo ďalšie rozkrádanie.“ BOŠŇÁK, 1894 – 1968. Pamäti.
12. Podľa tvrdenia bývalého okresného náčelníka v Piešťanoch E. Zelenaya chcel F. Bošňák na protest proti deportáciám (predovšetkým židovských dievčat) podať demisiu. Svojmu dlhoročnému spolupracovníkovi E. Lichtensteinovi údajne povedal: „Keby mňa chceli olúpiť o syna alebo dcéru, zastrelil by som každého, kto by sa o to pokúsil. Deportácia mladých detí bude hanbou pre náš národ.“ SNA, f. NS, Tn 11/1945, mf. A-857, Prehlásenie Emila Zelenaya z 2. 9. 1946, Prehlásenie Ernesta Lichtensteina z 8. 9. 1946.
13. Imrich Karvaš (1903 – 1981), v rokoch 1939 – 1944 guvernér Slovenskej národnej banky, 1942 – 1944 predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie. NIŽŇANSKÝ, Eduard – KAMENEC, Ivan. Holokaust na Slovensku 2. Prezident, vláda, Snem SR a Štátna rada o židovskej otázke (1939 – 1945). Bratislava: Nadácia Milana Šimečku, 2003, dokument č. 46, s. 141.
14. BOŠŇÁK, 1894 – 1968. Pamäti; SNA, f. NS, Tn 11/1945, mf. A-857, Žiadosť Františka Bošňáka z 10. 1. 1946.
15.Smernica ministerstva vnútra zo 4. 4. 1942 o ďalšom pokračovaní deportácií. NIŽŇANSKÝ, Eduard. Holokaust na Slovensku 6. Deportácie v roku 1942. Zvolen: Klemo, dokument č. 156, s. 233 – 236.
16. „4./ Výkonní poľnohospodári (árendátori), poľnohospodárski úradníci a liehovarníci až do ďalšieho opatrenia nemusia sa presťahovať do okresných sídiel, ako to nariaďuje vyhláška predsedu Ústredného hospodárskeho úradu číslo 244/1942 Ur. nov. Toto opatrenie je len dočasné. Dočasne tieto osoby neslobodno vysťahovať bez súhlasu experta Štátneho pozemkového úradu, ktorý na každý okres pricestuje a s ktorým spolupracujte. V pochybnostiach si vyžiadajte od 14. oddelenia Ministerstva vnútra telefoničnú úpravu. Výnimky z presťahovaní do okresného sídla a vo vysťahovaní za hranice nevzťahuje sa na nádenníkov a na preškolených Židov.“ Smernica ministerstva vnútra z 3. 6. 1942 podriadeným orgánom (najmä okresným úradom) ako majú konkrétne realizovať ústavný zákon č. 68/1942. NIŽŇANSKÝ – KAMENEC, Holokaust na Slovensku 2, dokument č. 300, s. 385 – 386.
17. SNA, f. Ministerstvo vnútra (MV), k. 262, č. 12292/42.
18. Návrh úradu spočíval v možnosti deportovať len osobu, ktorej ministerstvo hospodárstva zruší rozhodnutie podľa § 2 ods. 2 ústavného zákona č. 68/1942 Sl. z. V prípade nutnosti deportovať hospodára pred zrušením rozhodnutia mal byť na to Štátny pozemkový úrad (ŠPÚ) upozornený aspoň dva dni vopred. Tamže.
19. Podčiarknuté v origináli. BOŠŇÁK, 1894 – 1968. Pamäti.
20. Ústredná správa riadila prácu nižších zložiek Fondu pre správu poľnohospodárskych majetkov (FSPM) – miestnych správ a oblastných inšpektorátov.
21. SNA, f. NS, Tn 11/1945, mf. A-857, Zápisnica o výpovedi Ladislava Škottu z 13. 10. 1945.
22. Presný počet osôb, ktoré boli vďaka Fondu chránené, nie je možné určiť, číslo 2 000 uvádzal rozsudok NS z 21. 5. 1947. Tamže, Zápisnica o tajnej porade z 21. 5. 1947 na Národnom súde v Bratislave v trestnej veci proti Františkovi Bošňákovi a spol.
23. Tamže, Zápisnica o výpovedi Michala Beňa z 24. 6. 1946.
24. Tamže, Prehlásenie Ernesta Karbana z 6. 2. 1947, Prehlásenie Viktora Földiho z 11. 2. 1947.
25. BOŠŇÁK, 1894 – 1968. Pamäti.
26. V roku 1943, keď sa opäť začalo hovoriť o obnovení transportov a na F. Bošňáka bol vyvíjaný nátlak, aby prepustil prebytočných židovských zamestnancov Fondu, sa údajne pred ministrom Medrickým vyjadril, že sa „radšej vzdá úradu, ale nikomu ortieľ smrti nepodpíše“. SNA, f. NS, Tn 11/1945, mf. A-857, Prehlásenie Dávida Rosenbergera (bez dátumu).
27. BOŠŇÁK, František. 1894 – 1968. Pamäti.
28. SNA, f. S, č. S-251-2; SNA, f. NS, Tn 11/1945, mf. A-857, Zápisnica o výpovedi Michala Beňa z 28. 3. 1946; Prehlásenie Kataríny Silaščíkovej z 21. 11. 1946; Prehlásenie Emila Zelenaya z 2. 9. 1946.
29. BOŠŇÁK, František. 1894 – 1968. Pamäti.
30. SNA, f. ŠPÚ, k. 11, č. 139/43 os., 142/43 os., 156/43 os.
31. SNA, f. NS, Tn 11/1945, mf. A-857, Zápisnica o výpovedi Michala Beňa z 28. 3. 1946; Prehlásenie Kataríny Silaščíkovej z 21. 11. 1946; Prehlásenie Ernesta Karbana z 6. 2. 1947.
32. BOŠŇÁK, 1894 – 1968. Pamäti.
33. Slovenská národná rada.
34. „Aby dra Patakyho zachránil, v noci priamo z kaviarne telefonoval [Bošňák] môjmu švagrovi Arnoštovi Lichtensteinovi do bytu a… dal mu súčasne príkaz, aby aj mňa o tom ihneď upovedomil. Ja som ešte v noci dra Patakyho varoval, takže menovaný a jeho manželka mohli ihneď autom prchnúť. Keď sa ráno dostavili žandári,nenašli ich už.“ Štátny archív v Bratislave, f. Okresný ľudový súd v Bratislave, Tľud 13/48 Izidor Koso, Prehlásenie Františka Bošňáka.
35. BOŠŇÁK, 1894 – 1968. Pamäti.
36. Tamže.
37.Okrem Zemianskej Kerti pracovali Židia dislokovaní z východného Slovenska aj na poľnohospodárskych majetkoch Fondu v Ivanke pri Nitre a v Horných Krškanoch, prípadne v Ústrednej správe FSPM.
38. Prezidiálnym šéfom ministerstva vnútra bol v tom čase Ján Kaššovic.
39. BOŠŇÁK, 1894 – 1968. Pamäti.
40. Mesto v dnešnom juhovýchodnom Poľsku.
41. BOŠŇÁK, 1894 – 1968. Pamäti.
42. SNA, f. NS, Tn 11/1945, mf. A-857, Prehlásenie Dávida Rosenbergera (bez dátumu).
43. Tamže, Zápisnica o výpovedi Ladislava Justa z 13. 10. 1945, Zápisnica o výpovedi Arpáda Könyveša z 11. 4. 1946.
44. Tamže, Zápisnica o výpovedi Michala Beňa z 28. 3. 1946.
45. BOŠŇÁK, 1894 – 1968. Pamäti.
46. Podľa F. Bošňáka išlo o jeho vlastné finančné prostriedky. SNA, f. NS, Tn 11/1945, mf. A-857, Žiadosť F. Bošňáka z 10. 1. 1946, Prehlásenie Štefana Lednára z 26. 8. 1946, Prehlásenie Ernesta Karbana z 6. 2. 1947; BOŠŇÁK, 1894 – 1968. Pamäti
47. BOŠŇÁK, 1894 – 1968. Pamäti.
48. Tamže.
49. Konkrétne išlo o § 16: „(4) Ak bol poslanec prichytený a zatknutý pri trestnom čine, súd alebo iný príslušný úrad je povinný to hneď oznámiť predsedovi snemu. Ak snem do 14 dní od zatknutia nesúhlasí s ďalším väznením, väznenie prestáva.“ SNA, f. Snem SR, k. 278, č. 996/1944.
50. SNA, f. NS, Tn 20/45, mf. A-863, Zápisnica z 10. 10. 1945 pred vyšetrujúcim súdom v Bratislave.
51. SNA, f. Snem SR, šk. 278, č. 863/1944.
52. Tamže, č. 913/1944.
53. Tamže, č. 1020/1944.
54. BOŠŇÁK, 1894 – 1968. Pamäti.
55. Hermann Höfle prevzal koncom septembra 1944 velenie nad všetkými jednotkami vojska a Waffen-SS nasadenými na Slovensku.
56. BOŠŇÁK, 1894 – 1968. Pamäti.
57. SNA, f. NS, Tn 11/1945, mf. A-857, Prehlásenie Kataríny Silaščíkovej z 21. 11. 1946. Jozef Drobný (1897 – 1959) bol poslanec Snemu SR.
58. BOŠŇÁK, 1894 – 1968. Pamäti.
59. Franz Karmasin (1901 – 1970) bol poslanec Snemu SR, vodca nemeckej národnej skupiny a štátny sekretár pre záležitosti nemeckej menšiny na Slovensku.
60. SNA, f. S, č. S-251-2.
61. BOŠŇÁK, 1894 – 1968. Pamäti.
62. SNA, f. FSPM, k. 9, č. 300/44-S-9.
63. SNA, f. FSPM, k. 9, č. 2661/44-S.
64. BOŠŇÁK, 1894 – 1968. Pamäti.
65. Tamže. M. Merkún si podal žiadosť o uvoľnenie z funkcie stáleho zástupcu ústredného riaditeľa Fondu 7. 10. 1944 a K. Klinovský mu vyhovel k 16. 10. 1944. Merkún sa ešte v októbri vrátil na ministerstvo hospodárstva, svoje pôvodné pôsobisko. SNA, f. FSPM, k. 10, č. B 14 – 6/44 – S; SNA, f. NS, Tn 11/1945, mf. A-857, Zápisnica o výpovedi Michala Beňa z 28. 3. 1946.
66. BOŠŇÁK, 1894 – 1968. Pamäti.
67. F. Bošňák považoval trest, ktorý Národný súd vymeral K. Klinovskému (desať rokov odňatia slobody) za nespravodlivý.
68. „Zdôvodnenie: svedkovia boli už v podstate vypočutí, niet už obavy, že by obvinený v prípade prepustenia na slobodu mohol svojím pôsobením na týchto prekážať zisťovaniu pravdy, prípadne ničením stôp alebo inakšie zmariť trestné pokračovanie.“ BOŠŇÁK, 1894 – 1968. Pamäti.
69. SNA, f. NS, Tn 11/1945, mf. A-857, s. 94.
70. F. Bošňák pracoval v národohospodárskom výbore snemu.
71. SNA, f. NS, Tn 11/1945, mf. A-857, Zápisnica o výpovedi Františka Bošňáka zo 17. 9. 1945.
72. Tamže, Ďakovný list Ladislava Liptáka z 29. 3. 1945.
73. Tamže, Zápisnica o tajnej porade z 21. 5. 1947 na Národnom súde v Bratislave v trestnej veci proti Františkovi Bošňákovi a spol.
74. BOŠŇÁK, František. 1894 – 1968. Pamäti.
75. Tamže.
76. Kapitola bola vypracovaná v rámci projektu APVV-15-0349 Indivíduum a spoločnosť – ich vzájomná reflexia v historickom procese.
Zdroj:
Odvážny poslanec slovenského snemu : pomoc Františka Bošňáka prenasledovaným židovským spoluobčanom v období Slovenskej republiky 1939 – 1945
In HANULA, Matej – DUCHOŇOVÁ, Diana. Človek modernej doby. – Bratislava : VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied : Historický ústav Slovenskej akadémie vied, 2020, s. 153-171.
