O bučianskom zemepánovi Imrichovi Richardovi Zayovi (7. januára 1765 – 18. augusta 1831), grófovi z Csömöru, dedičnom pánovi Uhrovca a jeho manželke, grófke Márii Alžbete Helene Zay, rodenej Kalisch (23. februára 1779 – 1. apríla 1842) sa nám zachovalo niekoľko svedectiev, ktoré dokladajú ich filantropizmus a snahu pomáhať ľuďom najmä v kritických životných situáciách vyvolaných predovšetkým rôznymi pohromami, katastrofami či nešťastiami.
Niekoľko autentických správ o ich pomoci biednym zaznamenala rakúska spisovateľka Caroline Pichler, ktorá bola Máriinou priateľkou, a často sa zdržiavala v kaštieľoch na zayovských panstvách v Uhrovci a Bučanoch. Caroline si napríklad spomína na veľký hlad vyvolaný neúrodou v rokoch 1816 a 1817, ktorým trpeli Bučančania. Imricha Zaya v spomienkach vykreslila ako dobrodinca pomáhajúceho najmä materiálne (zasiahnutým hladom poskytoval osivo, dobytok, stavebný materiál) a Mária sa zhostila v časoch, keď nebola dostupná lekárska pomoc, úlohy liečiteľky, ošetrovateľky i akejsi zdravotnej poradkyne.
Záujem o amatérske liečiteľstvo a homeopatiu mohli obaja manželia naplno zužitkovať v časoch cholerovej epidémie v roku 1831, keď sa všemožne snažili pomôcť obyvateľstvu panstva napríklad aj tým, že zriaďovali akési improvizované ordinácie pre poddaných. V časoch, keď bol nedostatok lekárov a prístup k nim nemali všetci, bola i táto pomoc významným príspevkom k starostlivosti o zdravie ľudí. V auguste a septembri spomínaného roku zomrelo na choleru v Bučanoch 38 ľudí. Sám Imrich Zay sa pri intenzívnej pomoci chorým infikoval chorobou. Príznaky ignoroval až dovtedy, kým ho nepritisli na lôžko. Nakoniec 18. augusta 1831 cholere podľahol. Pochovaný bol provizórne večer toho istého dňa na dolnobučianskom cintoríne.
Karol Maximilián Zay (1797 – 1871), syn Imricha a Márie, bol tiež po vzore svojich rodičov vždy nápomocný svojim poddaným. Nakoniec o Zayovcoch je známe, že pomáhali nemajetným a ľuďom v núdzi nielen počas nešťastí. Podporovali napríklad chudobné deti v štúdiu – Imrich ich obdarúval knihami, ktoré vlastnoručne viazal. Podrobne opísal niektoré ľudomilné aktivity Zayovcov Karol Kantek v článku Keď v bučianskom chotári „kosila“ cholera.
Nielen chudoba a s ňou spájaný hlad alebo choroby, ale aj iné pohromy a nešťastia často sužovali ľudí. Cenným zdrojom informácií o týchto udalostiach v regióne môžu byť aj záznamy v kronike františkánskeho rádu z neďalekého Hlohovca pod názvom História domu sv. Františka v Hlohovci. Sú tu zachytené informácie o chorobách, suchách, hladomoroch, požiaroch, búrkach, víchriciach, povodniach, ľadovci, mrazoch, zemetraseniach, premnoženom hmyze či kobylkách, ale i o drancovaní mesta vojakmi. Geografická blízkosť oboch sídiel naznačuje, že niektoré pohromy rovnako závažným spôsobom postihli obyvateľov Hlohovca i okolia.
Jednou z najničivejších prírodných katastrof na území Slovenska v 19. storočí bola augustová povodeň Váhu z roku 1813. Bučianski páni Zayovci zohrali pri zmierňovaní následkov tejto povodne pre obyvateľstvo dôležitú úlohu. Než podrobnejšie pristúpime k opisu a analýze ich aktivít, treba si uvedomiť, čo katastrofy, pohromy a nešťastia znamenajú pre priamych účastníkov ich priebehu, ale i to, aký význam má skúmať tieto udalosti. Tiež si v krátkosti priblížime samotnú povodeň a jej priebeh.
Na začiatok treba konštatovať, že katastrofy stoja nad ľudskou spoločnosťou, majú zničujúci dopad na jednotlivca i širší kolektív ľudí zasiahnutých nešťastím. Výskum katastrof, pohrôm či nešťastí sa snaží upozorniť nielen na ich vznik, priebeh a vysporiadanie sa s ich dopadom, ale tým, že narúšajú ľudskú každodennosť, ponúkajú dôležité poznatky o tom, ako postihnutí zásahom katastrofy reagujú, ako sú pripravení na situácie mimo svojej bežnej rutiny, ako sa vyrovnávajú z následkami, aké zvolia ochranné mechanizmy a ako realizujú proces záchrany či obnovy. A práve posledné dve aktivity sú veľmi zaujímavé, pretože človek sa snaží katastrofou zasiahnuté miesta obnovovať, opäť vybudovať. Z toho dôvodu postupne ľudia zvyšujú svoju aktivitu, hľadajú, poučení udalosťami, najlepšie možné riešenia do budúcnosti. Čiže takéto výnimočné udalosti môžu istým spôsobom prispieť k vytvoreniu lepších životných podmienok ako pred katastrofou. Samotná katastrofa je príležitosťou, ako si všimnúť spoločnosť (komunitu obce či mesta) cez prizmu okolností, ktoré sú svojou podstatou špecifické a nemusia sa opakovať tak často.
Podobne ako Hlohovec, tak i desiatky iných považských miest a obcí, si koncom augusta 2023 pripomenú 210. výročie doteraz najväčšej zaznamenanej povodne na našom území. Svojím rozsahom, priebehom a silou ničenia bola táto povodeň tak výnimočná, že dnes jej pripisujeme význam päťstoročnej vody. Povodeň vtrhla do životov obyvateľov nečakane a kruto. Stalo sa to v ťažkom období prebiehajúcich napoleonských vojen, pre ktoré došlo o dva roky skôr (1811) k štátnemu bankrotu rakúskeho cisárstva. Nasledujúci rok bol z ekonomického hľadiska pre ľudí mimoriadne namáhavý a napokon zaúradoval spomínaný vodný živel. Ako uvádza dobová rakúska tlač, slovenské obyvateľstvo hodnotilo ťažkú dobu slovami: „Jedenásť, dvanásť, trinásť, pán Boh pri nás.“
Veľmi cenný dokument podrobne opisujúci začiatok, priebeh i ústup povodňovej vlny z augusta 1813, no i záchranárske práce, podobu dobovej evakuácie a humanitárnej pomoci, a taktiež i materiálne dopady, zdravotné riziká či, dnes by sme povedali, ekologické následky vplyvu povodňového živlu, zaznamenal v podobe takmer 700-veršového dokumentu priamy účastník povodne, hornozelenický evanjelický učiteľ Pavel Vajaj. Keďže bol literárne disponovaný, zanechal nám informačne nasýtený veršovaný rukopis týchto udalostí pod názvom Kratké a Oprawdowé Wyobraženj té Powodně která se do Hornjch Zelenic w Slawné Nitranské Stolicy gsaucých Roku wnjtr psaného wewalila. Niektoré chotáre Horných Zeleníc susedia nielen so spomínaným Hlohovcom, ale aj s inými obcami, ako napríklad Siladice či Bučany, preto majú verše vysokú výpovednú hodnotu pre všetky tieto sídla.
Krátko sa treba pristaviť pri autorovi Pavlovi Vajajovi (tiež sa vyskytujú podoby mena Vajai, Vajay, Wajay, Wajaj), pôvodným menom Derslin, Trzslin, ktorý pestoval literárne umenie a vedel vo veršoch zachytiť niektoré historicky dôležité udalosti svojej doby. Podľa matričného záznamu sa P. Vajaj narodil 3. decembra roku 1761 v obci Kopčany (okres Skalica). Bol učiteľ a vo svojich pôsobiskách známy tvorca príležitostnej poézie. Prezentoval sa ako výborný znalec latinčiny. P. Vajaj bol ženatý a mal dve deti. Svoju ženu často spomína aj vo veršoch. Po štúdiách pôsobil v rokoch 1783 – 1807 ako rektor na evanjelickej škole v Príbovciach, kam prišiel z obce Jahodníky (dnes je súčasťou mesta Martin), kde vykonával funkciu preceptora (učiteľ). Z Príboviec v roku 1807 odišiel do Horných Zeleníc. Tam na pozícii rektora nahradil Ondreja Mišoviča. Okrem veršovaného záznamu povodne je autorom aj ďalších rukopisných časových básní (vyskytuje sa aj pomenovanie veršované „kroniky“) – napríklad o priebehu fašiangovej slávnosti v Rakove, o posvätení príbovského chrámu, o prechode cisárskych vojsk Hornými Zelenicami v časoch napoleonských bojov, o vystavaní veže evanjelického chrámu v Horných Zeleniciach a pripisuje sa mu aj autorstvo oslavnej básne na hlohovského richtára Jána Híroša. P. Vajaj zomrel v Horných Zeleniciach 6. júla 1838, kde bol aj pochovaný.
P. Vajaj sa v úvode skladby o povodni odvoláva na dielo francúzskeho osvietenského filozofa a spisovateľa Voltaira Candide alebo Optimizmus (1759). Voltaira inšpirovalo k napísaniu satirického románu skazonosné zemetrasenie v Lisabone z 1. novembra 1755. Francúzsky filozof rozvíja úvahy o nekritickom optimizme danom vierou v Božiu prozreteľnosť postavenú pred rozum. Prostredníctvom postavy cestovateľa Candida opisuje rôzne katastrofické udalosti, ktorých je so svojím druhom Panglosom svedkom. Zatiaľ, čo Candide vyjadruje skepsu v existenciu Boha, keďže dopúšťa vo svete rôzne nešťastia, Panglos obhajuje Leibnizovu teóriu o najlepšom stvorenom svete zo všetkých možných. Podobne aj P. Vajaj si osvojuje tento svetonázor a tvrdí, že svet vo svojej stvorenej podstate je najlepším zo všetkých možných a ľudia sa v ňom majú snažiť naplno rozvinúť svoje činorodé danosti, aby ho mohli nanovo a ešte lepšie vybudovať aj po nešťastných udalostiach. Potvrdzuje to aj chronogram (text, kde je zašifrovaný letopočet) v úvode i závere Vajajovej básne parafrázujúci Leibnizov historický optimizmus a dokonalosť Božieho zámeru stvoriť najlepší zo všetkých svetov, napriek objavujúcim sa pohromám:
neCh Mně W sWětě trapI W bIDě psota, neresť,
a Wšak tento náš sWet ze WšeCh nejLepšI jest!
(Veľké písmená v dvojverší predstavujú zároveň rímske číslice a keď ich spočítame, tak nám vyjde rok povodne, W zapisujeme ako V a V): C + M + V + V + V + V + I + V + V + I + D + V + V + V + V + V + V + C + L + I = 1813.)
Po tomto úvode nasledujú krátke zveršované výťahy z listu od priateľa o priebehu povodne na hornom toku Váhu a škodách, ktoré napáchala. Potom už pristupuje k obšírnemu literárnemu sprostredkovaniu svojej skúsenosti so situáciou v Horných Zeleniciach a blízkom okolí Hlohovecka. Povodňová vlna zasiahla obec 26. augusta 1813 o jednej hodine popoludní. Sprvu nenápadné rozvodnenie rieky zrýchľovaním stúpania jej hladiny spôsobilo veľkú paniku. Dedinčania si stačili pobrať iba pár základných osobných vecí a uchýliť sa do úkrytov (vyvýšené miesta, podkrovia, strechy domov a hospodárskych budov, stromy, kostoly).
Sám P. Vajaj s evanjelickým farárom Jánom Blanárom a ďalšími ľuďmi prečkali noc na chóruse v kostole, no počas nej počuli, ako voda podmývala a rúcala múry evanjelickej fary a školy a odnášala spolu s troskami všetok majetok, alebo ho zavaľovala blatom a štrkom. P. Vajaja najviac zarmútil osud bohatej knižnice, ktorú nestačil celú evakuovať a zničila ju voda.
Kulminácia nastala ráno 27. augusta 1813 úroveň hladiny sa zastavila vo výške niečo málo nad tri „šuchy“ (približne 90 – 100 cm), ktorú namerali v evanjelickom kostole. Autor ďalej opisuje, ako po opadnutí vody ľudia rátali škody na svojom majetku. Niečo zachránili, no oveľa viac z toho, čo zachvátila voda, sa dostalo na podrobný zveršovaný zoznam zničených vecí ako napríklad počet uhynutých zvierat, strhnutých budov, znehodnoteného stavebného materiálu, spustošenej úrody, zničeného oblečenia, nábytku, náradia, riadov, bielizne a ďalších predmetov dennej potreby. Mimoriadne cenná je Vajajova snaha o čo najväčšiu presnosť, autentickosť i detailnosť zveršovaných údajov. Dokáže zachytiť situáciu síce sugestívne, no zato triezvo a bez zbytočného emocionálneho exponovania získaných dojmov, preto vierohodnosť jeho podania je veľmi vysoká.
Vyššie spomínaná kronika hlohovských františkánov opisuje povodeň takto: „R. 1813 26. VIII. Váh začínal stúpať o 11. hodine pri peknom suchom počasí, odpoludnia o 3. hod. a 4. hodine sa vylial na celé okolie. Ľud sa zbehol na ten pohľad k Váhu. Pohľad na vyliaty Váh strachom naplnil všetkých, že začali plakať, ruky zalamovať a volať o milosrdenstvo božie. Plač a nárek ozýval sa široko a ďaleko. Obyvatelia na Lúke ledva si životy zachránili. Voda zaliala domy, komory, pivnice, každý sa triasol strachom, že prichádza potopa sveta. Ľudia utekali na vrchy. Povodeň pochádzala z Oravy, Liptova a od Trenčína, kde pobrala mnoho domov, maštál a chlievov. Na 500 ľudí sa utopilo, množstvo dobytka atď. celé chotáre a úrodu zničila. Sv. Peter, Madunice, Verešvár, Bereksek, Hornie a Dolnie Zelenice boli pod vodou, ba až Ratkovce a Žlkovce, vo Sv. Petre faru a kostol voda zobrala. Ovocia a vína nebolo.“
Napokon latinsky písanú informáciu o povodni zaznačil do mestského protokolu notár Michal Havránek v tomto znení: „Dňa 26. augusta nastalo hrôzostrašné vyliatie rieky Váh, počas ktorého sa zrútilo mnoho domov, na mnohých miestach bolo pohltených mnoho ľudí, rovnako aj rohatého dobytka a oviec vlnami vody, ktoré prišli náhle v noci.“
(Prehľad škôd v niektorých vybraných mestách a obciach okolia nájdete v tabuľke Škody spôsobené na majetku v obrazovej prílohe tohto príspevku.)
Vodný živel rozliaty do krajiny zničil ľuďom majetok a niektorých uväznil na miestach, kde nemali prístup k nezávadnému jedlu a vode. Podľa záznamov vo Vajajových veršoch voda siahala až po Bučany, k čomu mohlo prispieť aj vyliatie Dudváhu. Päť dní neklesala hladina, pričom nepretržito pršalo. Keďže Horné Zelenice patrili v tom čase k bučianskemu panstvu, na vzniknutú situáciu promptne zareagovali práve zemepáni z blízkych Bučian, ktorí poskytli ľuďom v núdzi základnú potravinovú, materiálu, evakuačnú i zdravotnú pomoc. Aby sa bezpečne a adresne dostala k postihnutým, tak nakázali postaviť záchrannú plť, ktorá pozostávala z piatich k sebe zviazaných brvien. Musela byť pomerne veľká, keďže okrem nákladu niesla štvorčlennú posádku „záchranárov“. Mohli by sme povedať, že plavidlu „velil“ dráb Miklóš a spoločne so svojimi druhmi rozvážal pre Hornozeleničanov koše naplnené jedlom. Na plavidlo kázala barónka Zayová naložiť aj víno, aby ľudia prišli v tomto nešťastí na iné myšlienky. Obdarovaní prejavili barónke Zayovej veľkú vďaku. Ocenili je pomoc a prirovnali ju k starostlivej matke. Zároveň postihnutí vo chvíľach nešťastia preukázali spolupatričnosť, keď sa vedeli napríklad podeliť o jedlo z privezených potravín, ktoré konzumovali z jednej misy.
Pomoc sa viackrát opakovala, plť sa plavila z Bučian k Horným Zeleniciam častejšie. P. Vajaj zaznamenáva napríklad ako jednu zásielku tvorilo množstvo pecňov chleba. Baróna Zaya zas verše oslavujú ako láskavého otca, pretože spravodlivo, podľa miery postihnutia povodňou, daroval ľuďom po šesť, no i po desať, dvadsať či viac meríc potravín a obilia. V týchto momentoch autor veršov uvádza, že obdarovaných bol naozaj veľký počet, pričom sa zámerne vyhol ich menovaniu, aby to nevzbudzovalo snahu porovnávať mieru pomoci, ale ako zdôrazňuje, chcel najmä napísať pravdu o prístupe zemepánov k núdznym. Práve tá si v týchto momentoch zaslúžila náležitú pozornosť. P. Vajaj mimoriadne oceňuje zayovské ľudomilstvo, solidaritu, empatiu a vôľu pomôcť aj napriek tomu, že samotná obec Bučany bola, podľa jeho veršov, nedávno zachvátená požiarom a uhrovské panstvo Zayovcov bolo v tom čase chudobné – doslova píše „skrz myši požrané.“
Prvé dni po tom, čo povodeň udrela celou svojou silou, bolo okrem evakuácie osôb a poskytnutia základnej potravinovej i materiálnej pomoci, nevyhnutné zabezpečiť hliadky pozorujúce hladinu a sledujúce, či sa niekto netopí, alebo či neuviazol na mieste, odkiaľ sa nevie dostať. Verše naznačujú, že hliadkovanie malo svoju pravidelnosť a v čase kulminácie vody sa uskutočňovalo hneď zrána. Bolo to veľmi dôležité, keďže „záchranári“ vedeli v prípade potreby promptne už za úsvitu reagovať, ak sa zmenila počas noci situácia vo vodou postihnutej oblasti. P. Vajaj zaznamenáva prípad, keď sa vtedy ešte len tínedžer, mladý barón, Karol Zay, syn Imricha a Márie, zahľadel na hladinu, kde uvidel plávajúci objekt pripomínajúci ľudské telo. Na podnet syna jeho rodičia vyslali sluhu s dvoma koňmi, aby miesto preskúmal. K objektu na hladine sa nakoniec sluha dostal preplávaním istej časti zatopenej oblasti, no našťastie nešlo o ľudské telo, ale iba na hladine sa nadnášajúce zhnité poleno. Napriek tomu autor básne oceňuje aj túto snahu zemepánov, pretože nepodceňujú žiadnu situáciu a okolnosť, i keď išlo iba o podozrenie.
Stali sa i prípady, keď rýchlo sa dvíhajúca hladina vody prekvapila šestnásť pastierov a gazdov, ktorí pásli voly. Tí sa ešte stačili presunúť na terénnu vyvýšeninu, pretože cestu domov z pastvín im už odrezala voda. Napriek tomu stále v „čírnych vodách“, čo určite nebolo príjemné a zdravie ohrozujúce. Takto uväznení, bez jedla a vody boli odkázaní na pomoc druhých. Tá prišla na druhý deň večer, keď na tej istej plti ako do Horných Zeleníc, sluhovia z bučianskeho panstva priniesli potraviny. Veľkej skupine ľudí dovážali plťou pravidelne päť dní jedlo a pitnú vodu, aby vydržali, kým voda opadne a mohli sa aj so statkom vrátiť do dediny. Kým provizórne pátracie hliadky objavili skupinu uviaznutých ľudí, ich príbuzní v obci sa nazdávali, že všetci pri povodni zahynuli. O to väčšia bola radosť, keď sa v dedine dozvedeli radostnú zvesť, že sú živí a zdraví.
Podobná situácia sa odohrala v blízkosti Siladíc, kde uviazol Ján Martinec so štyrmi priateľmi z Lovčíc. Boli práve na lúkach so statkom, keď im cestu zastavila vylievajúca sa voda. Zahnala ich poriadny kus od cesty, no našťastie našli vyvýšené miesto, kde našli útočisko, súc obklopený vodou. Ich osud bol nielen v rukách Božích, pretože v krajnej situácii sa modlitbami utiekali k najvyššej duchovnej inštancii, ale aj v rukách zayovských záchranných hliadok. Na druhý deň ráno ich totiž uvideli z panstva zo strany od Bučian a hneď im poslali plťou prostredníctvom sluhu potravu. Tri dni sa o nich takto starali, až napokon ich evakuovali do bezpečia do Siladíc.
Autor veršov v celej básni uvádza akési mikropríbehy konkrétnych ľudí, ktorí prišli o majetok a boli v ohrození života. Prirodzene sa každý najprv staral o to, aby zachránil čo najviac zo svojho vlastného a až potom sa obzeral po iných. Z tohto dôvodu vyššie uvedené príklady pomoci dokladujú, ako dôležité bolo organizovať záchranné práce a logisticky riadiť pomoc. V obci, ktorá bola náhle zaplavená a ľudia nestačili takmer zareagovať na rýchly priebeh katastrofy by sa azda nenašiel nik, kto by vedel mobilizovať sily a prostriedky ako práve zemepáni zo susednej obce, ktorá mala to šťastie, že je položená o pár metrov vyššie. Aj tento zanedbateľný rozdiel stačil nakoniec na to, aby Bučany boli v lepšej situácii ako susedné Horné Zelenice. P. Vajaj uvádza, že v miestach pri Hlohovci bol Váh vyliaty na vzdialenosť míle, čiže z bučianskeho panstva mali jeho obyvatelia možnosť vidieť namiesto rieky obrovské jazero.
Zayovci ako prirodzená šľachtická autorita regiónu sa výzvy pomôcť zhostili ukážkovo a zároveň veľmi promptne. Jednak ich k tomu predurčovalo postavenie, jednak personálne kapacity ich služobníctva, ktoré zaangažovali do pomoci a jednak aj ochota vynaložiť isté prostriedky pri zmierňovaní dopadov katastrofy, nehovoriac o tom, že v rodine pestovali filantropické postoje. Dá sa povedať, že práve bučianski zemepáni mali pre vyššie spomenuté dôvody dostatok skúseností na to, aby vzniknutú krízovú situáciu zvládli. Rozsah nimi realizovaných činností vedúcich k záchrane ľudí a ich majetku nebol zameraný iba bezprostredne na primárnu pomoc v čase, keď sa ešte voda držala v Horných Zeleniciach, ale bola kontinuálna aj v čase po jej opadnutí. Najlepšie to azda vyjadruje v skoncentrovanej podobne nasledujúce Vajajovo dvojveršie:
„Jak to slavné panstvo svědčí zretel milý
K lidem zbědovaným v žalostivou chvíli.“
Nielen puto ľudskosti či pomoci biednym a tým, čo sú v núdzi, motivovalo Zayovcov organizovať tieto humanitárne aktivity v Horných Zeleniciach. Treba si uvedomiť, že barónska rodina významne reprezentovala evanjelickú cirkev v obci i na celom svojom panstve, do ktorého patrili aj Horné Zelenice. Z rodiny dokonca pochádzali aj poprední evanjelickí cirkevní hodnostári. Napríklad syn Imricha Zaya Karol dosiahol medzi evanjelikmi dôležité postavenie, keď bol v roku 1840 zvolený za generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi v Uhorsku. Od roku 1791 boli Bučany spoločne s ďalšími štyrmi obcami súčasťou hornozelenického evanjelického cirkevného zboru (patri sem okrem Horných Zeleníc, Bučany, Siladice, Dolné Zelenice, Hlohovec a Šalgov /dnes Šalgočka/), čiže kresťanská povinnosť pomáhať bola v tomto duchu posilnená aj spoločnou vierou veľkej časti Hornozeleničanov. V Dejepise superintendencie Nitrianskej je uvedené, že Zayovci boli „horliví zástupcovia evanjelických cirkví v svojom panstve“ a aj z tohto dôvodu ich považovali Hornozeleničania za patrónov a dobrodincov svojho kostola a celej evanjelickej náboženskej obce.
Zayovci osobitý záujem na tom, aby predstavitelia evanjelickej inteligencie z Horných Zeleníc, teda predovšetkým farár a rektor dostali dočasné zázemie pre výkon svojich povinností, ktoré sa ukazovali ako veľmi potrebné pre nastávajúce ťažké chvíle v obci. Povodeň totiž zbúrala budovu školy i fary a poškodila kostol. Bučianski zemepáni poslali do Horných Zeleníc svojho úradníka pána Ambrozyho jednak, aby podrobne zmapoval rozsah škôd a jednak s ponukou pre učiteľa a zároveň autora veršov Pavla Vajaja a evanjelického farára Jána Blanára, aby sa na nevyhnutnú dobu, kým bude sprístupnený kostol, postavená a obnovená fara a škola, presťahovali na ich panstvo v Bučanoch. Farárovi J. Blanárovi bola ponúknutá možnosť pobývať priamo v kaštieli a rektora P. Vajaja mal ubytovať pán Ambrozy. Obaja si nesmierne vážili tento ústretový návrh, no uvedomovali si, že ak by odišli z obce, kde treba pomáhať nielen fyzicky, ale predovšetkým duchovne, povzbudením a dobrou radou, nezachovali by sa voči svojim spoluobčanom správne. A preto s prejavom úcty i vďaky odmietli túto ponuku. Jednoducho nechceli obec v ťažkých časoch opustiť. P. Vajaj to opisuje pekným obrazom domu, resp. príbytku bez chleba, ktorým sa však myslí duchovná strava.
Situácia sa nakoniec vyriešila tak, že obaja (farár i rektor) zostali v Horných Zeleniciach. Farár býval v opustenom repkovskom dome a rektor prijal pozvanie bývať do želiarskeho domu Ondreja a Michala Bojnákovcov. To ako pomaly ustupovala voda, dosvedčuje aj fakt, že obom prevážali zachránené veci do nových dočasných príbytkov na dvoch zviazaných člnoch až 13. septembra, čiže po takmer troch týždňoch od tragických povodňových udalostí. Ako rektor, tak i farár sa dali ihneď do práce, stojac si za svojimi vyššie naznačenými rozhodnutiami. Hovorí o tom aj nasledujúca udalosť, ktorá sa odohrala bezprostredne v prvých dňoch začiatku povodne: Hoci povodňová vlna zasiahla obec vo štvrtok, tak už najbližšiu nedeľu farár konal služby Božie v zatopenom kostole pre ľudí, ktorí sa v ňom ukrývali na chóruse.
Hoci sa Vajajova epická báseň končí vymenovaním ďalších škôd (napríklad na Terezove), tak zároveň vyjadruje presvedčenie, že obec sa zomkne a s Božou pomocou sa opäť obnoví. Príbeh pomoci zemepánov Zayovcov pokračoval aj mimo veršovaný záznam tejto básne. Po prvotnej podpore ľudí sa ich pozornosť sústredila na zničené či poškodené cirkevné objekty, a to kostol a faru. Po povodňovom nešťastí zapôsobilo rozhodnutie evanjelického cirkevného zboru postaviť namiesto drevenej veže kostola, ktorú poškodila povodeň, vežu murovanú, aby dlhšiu dobu mohla plniť svoju funkciu a úspešnejšie odolávala rozmarom počasia a živelným pohromám, priam obrodzujúcim spôsobom.
* * *
Verše o udalostiach, peripetiách i úspechoch pri stavaní kostolnej veže evanjelického chrámu sú nám známe opäť od hornozelenického rektora Pavla Vajaja v rukopisnej takmer 1200 veršov dlhej básni s názvom Wersse o wystavenj Weže pri Chráme Božjm Horňo-Zelenickém Ew. Aug. Wyzn. Roku wnjtr psaneho složene od SPisoWatele.
Je zaujímavé, že jeden z troch známych exemplárov textu je uložený v zbierkach Slovenského národného archívu v Bratislave a je súčasťou archívu Zayovcov. Báseň má aj dedikáciu adresovanú barónovi Karolovi Zayovi, no možno povedať, že ide o dar celej zayovskej rodine ako prejav vďaky za všetky dobrodenia a skutky, ktoré pre Horné Zelenice a tamojší cirkevný zbor vykonali.
Autorská stratégia sprostredkovania udalostí sa ne¬sie v podobnom duchu, ako sme už predznamenali vyššie. P. Vajaj je vo svojom dokumentovaní presný, konkrétny, informácie podáva s nadhľadom, no občas pocítime aj emocionálnejší tón.
Po tradične rozsiahlom titule nasleduje latinský chronostichon (chronogram /slovo alebo skupina slov, respektíve verše, ktorých písmená zodpovedajú rím¬skym čísliciam a vzťahujú sa na nejakú významnú udalosť/ v podobe verša, spravidla hexametra). Chronostichon uvádza rok 1820, čo je zrejme rok vzniku rukopisu. Za ním stojí akési motto Vajajových kronikár¬skych záznamov „Slovo sem tam se rozchodí, / písmo k jis¬tote privodí.“ Autor si veľmi vážil inštitút písma a považoval ho za nástroj uchovávania pamäte na závažné udalosti a histo¬rické okamihy, ktoré ho obklopovali a ktorých bol priamym svedkom. Aj preto sú všetky jeho texty významným príspevkom nielen k histórii obce Horné Zelenice, ale i širšie¬ho okolia a tiež miest, kde aktívne pôsobil. P. Vajaj začína báseň veľkolepou chválou adreso¬vanou osobe cisára Jozefa II. za jeho osvietené myslenie a múdre rozhodovanie. Oceňuje najmä zavedenie Tole-rančného patentu, ktorý zabezpečoval slobodnú nábožen¬skú sebarealizáciu aj evanjelikom. Tento fakt spustil vlnu stavebných aktivít zameraných na budovanie kostolov a ďalších stavieb pre potreby evanjelických cirkevných zborov. Stalo sa tak aj v Horných Zeleniciach.
P. Vajaj pripomína, že pokiaľ nemali evanjelici kostol poškodený povodňou opravený v prevádzkyschopnom stave, tak sa služby Božie konali v stodole Michala Bojnáka. Vrátili sa k osvedčenej tradícii z minulosti, keď ešte nebol v Horných Zeleniciach postavený kostol (stalo sa tak až v roku 1792), tak sa služby Božie konávali v stodole Jána Bojnáka zaiste príbuzdného spomínaného Michala Bojnáka. Nasledujú verše, ktorými nás spisovateľ sprevádza interiérom kostola. Čitateľovi predsta¬vuje oltár s latinským chronostichom, skromný or¬gan, i dva zvony s latin¬skými nápismi. V tesnej blízkosti kostola boli po¬stavené objekty fary a ško¬ly. Pripomienkou na niči¬vú povodeň z roku 1813 upozorňuje na to, že oba objekty museli byť opätovne vybudované, keďže po opad¬nutí vody zostali z nich iba ruiny.
Pripomína aj starostlivú pomoc baróna a barónky Zayovcov, ktorí podporovali Hor-nozeleničanov v ťažkých chvíľach duchovne i materiálne. Stavba veže prebiehala od mája roku 1819 až do septembra nasledujúceho roka. Celá procedúra začala oznámením zámeru pánovi barónovi Imrichovi Zayovi, ktorý ho ďalej predniesol na evanjelickom konvente. Už 9. mája 1819 evanjelický farár Ján Blanár vyzýval veriacich počas kázne, aby každý kto môže podľa svojich možností a uváženia, prispel na výstavbu veže. Prvým štedrým mecenášom bol plukovník Karol Sentiváni, veliteľ leopoldovskej pevnosti v rokoch 1819 – 1838. Nenechali sa zahanbiť ani ďalší a s radosťou prispievali (mlynári, inšpektor atď.): „Na ono povzbuzování / páni patroni všecí / beze všeho rokování / povážíc svoje veci, / jeden na druhého spěšně / sázeli peníze vděčně.“
Okrem patrónov cirkvi realizovali zbierku aj obyčajní občania Horných Zeleníc a blízkych Siladíc. Zapojili sa naozaj všetci veriaci – P. Vajaj spomína, že svojou trochou prispeli aj „vdovy i siroty, pacholci, také dívky“. Aktivizácia občanov nezostala len pri poskytnutí finančnej pomoci, ale dobrovoľne sa hlásili ako pomocné sily na stavbe. Podobne pridali ruku k dielu aj Siladičania. Nezaháľal ani rektor P. Vajaj, ktorý spoločne so svojimi žiakmi sekundoval pri prácach. Hneď na druhý deň pán inšpektor Ján Brunovský dal zavolať murárskeho majstra Jozefa Wernera z Čachtíc, ktorý si priviedol aj svojich tovarišov. P. Vajaj verný svojej kronikárskej dôslednosti a spoľahlivosti opisuje, ako sa v obci pripravuje všetok potrebný materiál (drevo, dosky, kamene, tehly, piesok, vápno a všetko, čo je potrebné pri stavbe), stavebné náradie (baran, hever, škripec a ďalšie), zadeľujú sa pracovné úlohy atď. Pri naozaj živom sprítomňovaní organizovaného stavebného zhonu a ruchu nevynechal P. Vajaj ani opis pracovných postupov.
Oslavný duch záverečných veršov básne vyzdvihuje zásluhy všetkých zúčastnených na vybudovaní novej veže. Na popredných miestach sa objavujú zvolania „Vivat“ adresované barónovi Imrichovi Zayovi, jeho žene Márii a ich synovi Karolovi. Zároveň básnik na týchto miestach, podobne ako aj v predchádzajúcej básni, využíva tradičný umelecký postup nemožnosti slovami vypovedať intenzitu vďaky za prejavené dorodenia. Jedna kapitola príbehu povodňových škôd sa tak uzavrela aj vďaka Zayovcom. Vystavanie kostolnej veže možno vnímať ako symbolické vyjadrenie snahy po pokroku – odkladá sa všetko staré, zničené, nefunkčné a buduje sa čosi nové, stabilnejšie, kvalitnejšie, odolnejšie. Veď menej trvácne drevo v tomto zmysle nahradil kameň a tehla. Nakoniec tým P. Vajaj ohlasuje aj vyjadrený svetonázorový postoj o najlepšom zo všetkých možných stvorených svetov, ktorý si dokážu ľudia aj po nešťastiach vybudovať s Božou pomocou a pomocou svojich patrónov a mecenášov do krajšej podoby.
Ak sa ešte raz lepšie pozrieme na vyššie uvedený tabuľkový prehľad škôd uvedený v Protokole mesta Hlohovec, tak zistíme, že povodeň zničila v Horných Zeleniciach 70 domov, usmrtila štyri kone, 16 volov, 24 kráv a 36 svíň. Hoci tabuľka obsahuje kolónky aj pre straty na ľudských životoch, v prípadne Horných Zeleníc tento údaj nevyplnil. Môže to znamenať aj to, že našťastie v dedine nikto pre povodeň neprišiel o život. Azda tento pozitívny fakt v nešťastí možno pripísať z veľkej časti aj záchranárskym aktivitám Zayovcov.
Úryvky Vajajovej básne o povodni, kde sa spomína pomoc bučianskych pánov Zayovcov:
(…)
A co jest po rečech! Toto jest Boží trest,
Na vážské dolině všeckým společnej jest:
Nech mně v světě trapí v bídě psota, neresť,
Předce tento náš svět ze všech nejlepší jest.
Chleba sme neměli, ani co variti,
Avšak nás ráčil hned Pán Bůh opatřiti,
Velko-možnou paní laskavou vzbuditi
Barónku de Zay pri našem obmytí.
Neb když nás obmyla tá voda velice,
Paní velko-možná nás politujíce,
Hned koše potravy sem do Zelenice
Ráčila poslati: a k tomu co více?
I vína dobrého hojně k občerstvení
Leknutému srdci pro obveselení:
To dráb Miklóš všecko na plť k prevezení
Pokládal a s chlapi privézl k snědení.
Prijali sme ten dar s velikou radostí
Srdcem také ústy její velko-možnosti
Sme poděkovali pokornou vrúcnosti
Bozkávajíc ruce s vší poníženosti!
Pěť brvenec bylo zbitých na té plti
Štvero chlapů jenž jí potískali schutí,
Nebo bylo vody (jestiť co trnouti!)
Od samého Váhu až do Bučan dutí.
(…)
Paní velko-možná barónka de Zay
O nás vždy matersků péči mají,
Mnohokrátě živnosť nám sem posílají,
A tou nám ženičky spolu varívají.
Na jedném sme chlebě v tom božím kostele
V jedno se chováme jako apoštolé,
Z jedne misy jíme v uprimností celé
I naše čeládka doufanlivě, směle.
Také pán Ambrozy jeho velikosti
Pána báro Zay uradník s vděčnosti
Měl s nami utrpnost v naší potrebnosti,
Za tou děkujeme srdečnou vroucnosti.
Paní velko-možná často posílala
Ze svojí štedrosti, kdykoli stíhala –
Včil zas mnoho chlebů – A z tých nám kázala
Částku vzít – ostatní svím poddaným dala.
Pán veliko-možný báro Zay Imrich
Jak otec laskavý, též o poddaných svích
Maje velkou starost ráčil opatřit jich
Dajíc nejmeň po šest měřic každému z nich
Kteří více škody podnikli, tím víc dal
Po deset, po dvadcet, i víc měříc rozdal:
I pán, kterýžto se s tím neštěstím potkal,
Ne jeden se jeho gráci učastný stal.
Těch já tu na skrze nechcem jmenovati
Abych se neviděl snad pochlebovati,
Dost na tom, že jen chci tou pravdu vypsati
Co Zeleničanům ráčil prokázati.
Ani nejmenujem subsidia dané,
Totiž na Bučany v ten čas vyhorané;
Uhrovské panství též skrz myši požrané,
Mlčím o pomoci všeckým prokázané.
I na nás ráčil míť své otcovské zrení
Na pána farára, rektora, v soužení,
Neb nám ráčil dati zboží vyživení:
Od nás neprestane vděčnosť, a chválení!!!
(…)
V tom nás pán Ambrozy ráčil navštíviti
Okolo stojíčnost všecku povážiti,
A nezameškal nám i to oznámiti
Že máme do Bučan na kvartýr prejíti.
Že pán velko-možný, velko-možná paní
Ráčí nás prijati do svojé ochrany,
Pán farár že ma míť tam své prebývání
V kaštíli kde býva včil Rázgova paní.
Kvartýr pak hotový že jest pro rektora
Pri pánu Ambrozym vedle jeho dvora:
Tam že budou bývať pokud fara, škola
Budou vystavené v porádku do kola.
A že slavné panstvo pres tento čas celý
Citedlnost srdečnou nad nami trpeli;
I s pánem barónem mladým že hleděli
Z vršku každého dně na naše okolí.
Nekterého pak dně se pán báro mladý
Svojím bystrým okem uviděli ztady
Nejakový object člověčí postavy
Ležeti ve vodě daleko od trávy.
Ukázal, a prosil, aby tam nekdo šel
Zdáž by tam člověka zalétého našel?
Hned pán velko-možný rozkazy vynášel
S paní velko-možnou aby tam nekdo šel.
Paní velko-možná hned ráčila dati
Své velké dva koně, a sluhu vyslati,
Který v hlubočinách neprestal plávati,
Až prám na to místo mohl se docápati.
Ale tam nenašel okrem špalek hnilý.
Z takového skutku to lidě spatřili
Jak to slavné panstvo svědčí zretel milý
K lidem zbědovaným v žalostivou chvíli.
Našich gazdů, statky kteríž pasli voly
Tá povodeň náhlá pritiskla v oudolí,
Bylo všeckých šestnáct jenž byli na poli
Na vršek se statkem utěkli jakkoli.
Ti byli Horvati, ozimý, synáci,
Jano Ondreička Ferou, a Boináci,
Mysaroši – jiní – a s ními hrivnáci,
V takovem neštěstí byli si jednací.
Nemožné jím bylo z domu pomahati
Z místa se nemohli se statkem hýbati,
Pro ukrutné vody tam museli státi,
A hladem zmorení k Pánu Bohu lkati.
Ono slavné panstvo tamto je vidouce
V čirných vodách státi, a spínati ruce,
V druhý deň podvečer v tak veliké muce
Poslať jim ráčilo krmě k jídlu souce.
Na tej istej plti jim tam posílali,
Potrebné jedění za pět dní jim dali,
Až právě v uterí keď vody zpadali
Se svím statkem domu čerstvo se pobrali.
Za ten čas v dědine křik, a naříkaní
Od rodičů, od žen ruk zalamování,
Domnívajícich se že s jejích volami
V tých prehrozných zahynuli – !
Ján Martinec hofer Kadlec ze Siladíc
S čtyrma kamarády z Lovčic pospíchajíc
Vézel si výžinek nenaděje se nic,
Však skrz tou povodeň byl zachvácený síc.
Na Mohýlkoch loukách se statkem s pajtáši.
Keď hrozná povodeň valí se a straší,
Též na vršek ušli, jenž od cesty další,
A tu se v neštěstí dali k otčenáši.
Bůh jich hned opatřil: nebo na druhý deň
Zas to slavné panstvo vyjda na vršek ven
Ráno za své paity svojím perspectivem
Viděli tou bandu Martincovou až hen.
V Siladíc chotári. Hned jím ta poslali
Na tej istéj plti skrz sluhu potravy,
Až do tretího dně jich tam dochovali
Potom do Siladíc všeci se pobrali.
Tou grácii velkou, kterou prokázati
Ráčili každý čas nemůžem vypsati,
Já sem jen na krátce chtěl poznamenati,
Co v čas této vody mohl sem poznati.
Za tou grácii sme s velikou radosti
Všeci děkovali s ctnou ponížeností,
Ale sme ji užiť nemohli s vděčností
Pro nevyhnutedlné cirkvi služebnosti.
Nad to nade všecko Horní Zelenice
Aby sme tam nešli nastoupili více,
Cirkev nenachali prazdnou nesloužíce
Že oni nám dají kvartýr slibujíce.
Než co po kvarýři když v něm chleba není
Lidé ho neměli jsouce vytopení;
Jak nám ho mohli dať, k ctnému vyživení?
My sme se jen Bohu oddali v soužení!
A tak sa i stalo: Repka domu svého
Pro pána farára proustil prázdneho:
Mně Ondrej, a Mišo Bojnák hoferského
Domu popustili do času jistého.
Protož v deň trinácty septembra měsíce
Hospodári lodky dva posvazujíce,
Do večera s všeckým nás prevážejíce,
Privédli každého do jeho chajdice.
(…)
Úryvky Vajajovej básne o postavení veže evanjelického chrámu v Horných Zeleniciach, kde sa spomínajú bučianski páni Zayovci:
Slavné a věčné paměti
Náš cisár Jozef druhý
Dovolil chrámy stavěti
Pro věrné svoje sluhy
Kterí jsou evangelici
Boha, krále, milujíci
V roku tisícim sedmýmstém
Osemdesátem prvním
V srdci veselém prečistém
Vroucným pohnouti krvním
Tá svoboda jest nám datá
Jenž předkům byla odňatá.
Té svobody též užili
Horno-Zeleničané
Když kostel vystavili
Z gruntu ve jménu Páne
A na něm vežu drevenú
Pro dva zvony dost príjemnú.
(…)
Pavlače zamalované
Na nichž organček skrovný,
Čtyri mutáci v něm dané
V proporci chrám rovný:
Fara stojí z jedné strany
Z druhé zase školské stavy.
Do roka chrám vystavili
Faru také se školu:
Za ten čas k službám užili
Bojnákovu stodolu:
Chrám v osemnáctou nedeli
Po s. Trojici posvíceli.
Vežu si nad chrámem Páně
V cele pěknou spravili,
Kohouta z plechu též švárně
Na vrchu postavili:
Ale když jen z dreva byla
Pevnost a stálosť stratila.
Původce cirkvi i chrámu
Byl báro osvícený pán
Otec milostný, nám ochranou
Od Boha z nebe nám dán,
Zač jeho osvícenosti děkujeme i v budoucnosti
Chrám Boží nám zaopatřil
Kněze také rektora:
V každé potrebě nás spatřil
Onť jesť naše podpora:
K tomu paní osvícená
Jest naša mamka vznešená.
Pán inspector ustanoven
V Bučanech Jan Brunovský
Od pána baróna zvolen,
Cirkví vděčný patrónsky,
Ten ne jen cirkev spravuje
Ale i štedre opatruje.
Pomáhal se svou čeládkou
Pri stavení když stihl,
Práce šla hbitě v porádku
Jakoby okem mihl:
Po také práce, těžkosti
Byla cirkev bez starosti.
Za dvadcet temer jeden let
Pokoje požívala,
Než jak chce tak Bůh řídí svět,
A jeho ruka pravá,
Povodni nás strašnou stretal
Bezpečnost, a pokoj prestal.
Starú školu vyvrátila
Museli znovu stavět
Všecku obec utrapila
Podobné není paměť:
Po povodni, co nám treba
Neměli sme ani chleba.
Ale náš otec laskavý
Když nás v té bídě spatril
Pán báro nám dal potravy,
A nás chlebem opatril,
Spolu i s paní baronkou,
Naší matkou a patronkou.
Starú školu, avšak predce
Ve dvůch rocech vyzdvihli
Tak z boží pomoci lehce
Hlavy svoje pozdvihli:
Bůh zvyšuje, Bůh znižuje,
Tak své divy provozuje.
Tok tisíci sedmistý* šel
K tomu ještě trinácty
Když ten povodný deň prišel
Deň srpna šest a dvacaty
Z liptovských Tatru z horňáku
Na nás tu nižších dolňáku.
Fara, škola není hríčka
Když se spravit skončila
Peněžitá zásobička
Nemálo se ztenčila,
Pak nebylo ani čáky
Vežu stavět – zbyli šmaky!
Nic méne když rok tisící
Osmistý devatnácty
Prišel a v máji měsíci
V convente se radíci
Cirkev si to povážila,
Že se cassa primnožila.
A že tá veža drevená
Ustavične se kýva
Znižto jest hálka spadená
(d. 26. ap. 1819 spadla)
Zvonit strašlivě bývá:
Tožť! Majíli starou lepit
Rádněj ze skaly chtí sklepiť.
S takovým ponadvržením
Pán farár dvojctihodný,
Pán inspector s ponížením
V čas potrebný príhodný
Jišli do Bučan s vděčnosti
K jeho osvícenosti.
K pánu baronovi Zay
K otci milostivému
A když všecku spravu dají
S poníženosti k nemu:
S radostí a velikosti jeho
Schválila umyslu toho.
Ne jen obdrželi chválu
Ale i pomoc k tomu
Hrdinskú, jistě nemalou
K predsevzetí onomu
Jak to pán báro schválili
Tak v conventě oznámili.
(…)
Aže paní osvícená
Velmi všech pochválila
Že usilnost jest pobožná,
Uprimně vděčná byla:
Pán osvícený báro mladý
Že též tomu bili rádi.
(…)
Dvojctihodný náš pán farár
Dne deváteho máje
Horlivý Joannes Blanár
Starost o cirkev maje.
Z pán inspectora rady
I ze své vlastní porady.
Z kancle po svatém kázaní
Povzbudzoval každého
Držíc ctené napomínaní
Podle srdce snáženého
Aby každý dle možnosti
Potrasl mešec štedrosti.
Aby každý patron svědčil
Jak svú cirkev miluje?
Jakoby v své štedrosti predčil?
Jak se k ní usiluje?
Nejen slovem činit věčnost
Ale vyčítat skutečnost.
Bez tohto povzbuzování
Osvícený pán z rodu
Pán Carolus Szent-Ivanyi
Commendans Leopoldu
Prv ráčil velký dar dati
Než nedal vytrubovati.
(…)
Na ono povzbuzování
Páni patroni všeci
Beze všeho rokování
Povážic svoje veci,
Jeden na druhého spěšně
sázeli peníze vděčne.
Naší pak Zeleničané
Nejen peníze dali,
Aneb i Siladičané
Ale i pracovali
Den po dni osem čeladi
Když potreba dali rádi.
Ale co Zeleničané
Peníze poskládali
Aneb i Siladičané
K tomu netco pridali,
Peníze, práce, činení
Proti venkovským nic nění.
(…)
Hálku na vežu vynésli
Až na sedmé lešení,
Šťastně, ba ani nesteskli
Aniž byli zdešení,
Potom ji táhli provazem
A vztykli na končúr razem.
Ten končúr jest výše sáhy,
Prut železný v něm vbitý,
Okrouhlý, rovný a pravý,
Celou hálkou projitý,
Pres troubu pres makovici
Až i skrz kríž sahajíci.
Brzy ji napravovali
Krížem proti osadě
Vytrčili sme okály,
Neb sme boli v poradě:
Až pak trefili v srovnání
Kdo nevěříš, pozri na ní.
Když tak hlávku upevnili,
Že se nemohla kývať,
Do flaši vína nalili,
Aby kričeli: Vivat!
Palír ačkoli pristarý,
Čerstvo se chystal k pohári.
Za nejmilostivejšího
Krále nejprv pil: Vivat!
Cisare Franka prvního
Aby štastný mohl bývat,
Za šťastlivé panování
A za dlouhé kralování.
Za velko-možného pána
Báro Imricha Zay
Otce jímž buď chvála vzdána,
Že nás v ochraně mají
Jsou náš otec! Budou bývať
Zvolal palir zvučne Vivat!
Též za pani velko-možnú
Milostivú barónku
Paní na príklad vznešenú
Zvláštni naši patrónku.
Neb jest naša mamka, zpívat
Neprestal, len volal Vivat!
Za pán osvíceného
Mladého pána baróna
Pil chutně z srdce celého
Otrčic pohár zrovna
Chcem se zaň vždy modlívať
Bude naším otcem: Vivat!
(…)
Naposledy za celé
Patronstvo pripil: Vivat!
By jím Bůh pomáhal dále
Ráčil jich otcem bývať:
Zakaždým z poháre pití
Můseli z flint vystreliti.
(…)
* V tomto prípade autor urobil v rukopise chybu, správne má byť „osmistý“, potom ide o rok povodne 1813.
Poznámka: Pri prepise veršov sme použili základné textologické úpravy, aby bol text čitateľnejší.
Autor: Marián Kamenčík
LITERATÚRA
BADA, Michal – DUCHOŇOVÁ, Diana a kol. autorov: Pohromy, katastrofy a nešťastia v dejinách našich miest. Bratislava : Historický ústav Slovenskej akadémie vied, 2019, 556 s.
BENKO, Štefan: Živelné pohromy v Hlohovci a v jeho okolí. In: MIKUŠ, Štefan (ed.): Pamätná kniha Dobrovoľného hasičského sboru v Hlohovci 1874 – 1934. Hlohovec : Vydané vlastným nákladom – Dobrovoľný hasičský sbor v Hlohovci, 1934, s. 85 – 96.
HLADKÝ, Juraj (ed.): Čerenie času. Horné Zelenice 1244 – 2014. Horné Zelenice : Obec Horné Zelenice, 2014, 232 s.
HORVÁTHOVÁ, Blažena: Povodeň to nie je len veľká voda. Bratislava : Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2003, 224 s. + 6 s. prílohy.
JÓNÁSOVÁ, Anna: Faktografické verše Pavla Vajaja. In: Knižnica, roč. 13, 2012, č. 4, s. 41 – 46.
KAMENČÍK, Marián (ed.): Periculum Galgocziense – Hlohovské nebezpečenstvo. Báseň Gabriela Kolinoviča Šenkvického o rozvodnenom Váhu z roku 1721 a niektoré ďalšie povodňové udalosti z Hlohovca. Hlohovec : Ex libris ad personam Hlohovec, 2014, 132 s.
KAMENČÍK, Marián: Veršovaná história hornozelenického učiteľa (príspevok k životu a dielu Pavla Vajaja). In: KAMENČÍK, Marián (ed.): Pavel Vajaj 1761 – 1838. Živý odkaz učiteľa z Horných Zeleníc. Hlohovec – Horné Zelenice: Ex libris ad personam Hlohovec – obec Horné Zelenice – Evanjelický a. v. cirkevný zbor v Horných Zeleniciach, 2014, s. 7 – 60.
KAMENČÍK, Marián: Veršované svedectvo Pavla Vajaja o povodni na Váhu v roku 1813. In: Studia Historica Nitriensia, roč. 18, 2014, č. 2, s. 273 – 306.
KANTEK, Karol: Keď v bučianskom chotári „kosila“ cholera. Dostupné na: https://www.nyaryovska-kuria.sk/temy/ked-v-bucianskom-chotari-kosila-cholera/ (navštívené 11. 7. 2023).
PAULÍNY, Ladislav: Dejepis superintendencie nitrianskej. Sväzok IV. Jasenová : Nákladom redakcie Cirkevných listov, 1894, 268 s.
Protokol mesta Hlohovec 1700-1813 (1891). Uloženie: Vlastivedné múzeum Hlohovec, fond: Staršia história, kat. č. H-1142.
ŠIMKO, Miloš (ed.). WAJAJ, Pavel: Kratké a Oprawdowé Wyobraženj té Powodně která se do Hornjch Zelenic w Slawné Nitranské Stolicy Gsaucých Roku wnjtr psaného wewalila. In Časopis muzeálnej slovenskej spoločnosti, 1913, roč. XVI, č. 1, s. 4-18 a 39-41.
VAJAJ, Pavel. Krátičké a Oprawdové Wyobraženj té Powodně která se do Hornjch Zelenic w Slawné Nitranské Stolicy gsaucých Roku wnjtr psaného wewalila. Uloženie: Vlastivedne múzeum v Hlohovci.
VAJAJ, Pavel. Kratké a Oprawdové Wyobraženj té Powodně která se do Hornjch Zelenic w Slawné Nitranské Stolicy gsaucých Roku wnjtr psaného wewalila. Toto Wyobrazenj oné strasslivé Powodně we Werssich Alexandrjnskych wyobrazil Pawel Trsliny, gináčeg Vajay rečený Hornjch Zelenjc Školnj Učitel. In: IVANKA, Samuel. Verše Pavla Vajaja a Michala Schuleka. Uloženie: LA SNK, signatúra: MJ 514.
VAJAJ, Pavel: Wersse o wystavenj Weže pri Chráme Božjm Horňo-Zelenickém Ew. Aug. Wyzn. Roku wnjtr psaneho složene od SPisoWatele. Uloženie: ALU SNK, MJ 445.
VIDLIČKA, Štefan – VIDLIČKA, Ľubomír: Bučany a Bučančania. Bučany : Obecný úrad Bučany, 2008, 340 s. + 40 s. prílohy.
ŽILA, Ľubomír: Príbovce a dejiny evanjelického cirkevného zboru augsburského vyznania v Príbovciach. Príbovce : Vydal Ľubomír Žila,
