O bulharských záhradníkoch…
V 1.pol. 13.st. prichádzajú na územie terajšieho Hlohovca nemeckí hostia – po tatárskom plienení, pozvaním kráľa Bélu IV., prinášajú domácim novú nádej na život. Ich pričinením nastáva rozvoj remesiel, obchodu a nimi založená podhradská osada – Nový Hlohovec, získava právo jarmoku aj mestské privilégiá. Rokmi pribúdali do etnického obrazu nášho mestečka ďalší obyvatelia, zväčša obchodníci a remeselníci – Židia, Srbi, Poliaci, Taliani, Rómovia, Rumuni, prisťahovalci z Moravy, viaceré vlny presídlencov z Oravy, repatriani z Maďarska a napokon aj rázovití “bulhari”, zostávajúci v našom povedomí podnes. Zanechali nezmazateľnú stopu – čarovné sobotné ráno na “ringu”, usmievavý záhradník za kopami zeleniny “jag namaluvanej”, lákavá vôňa, zjednávanie ceny, stretanie sa známych; jednoducho spoločenská udalosť v dobe, ked boli len “zelovoce” a ešte neboli “obchodné reťazce”.
Bulharskí záhradníci prichádzali do nášho kraja zač. 20.st. a najmä v medzivojnovom období, reagujúc na zvýšený dopyt po poľnohospodárskych produktoch v rozvíjajúcom sa mestečku a okolí. Pre výhodné podmienky na pestovanie a odbyt zeleniny, zakladali svoje záhrady, “gradiny” v Leopoldove, Hlohovci a v obciach – Madunice, Veľké Kostoľany, Malženice, Bučany, Šulekovo, Dolné Zelenice, Siladice, Dvorníky, Pastuchov, Alekšince. Nadväzovali na historické migrácie roľníkov zo severu Bulharska, ktorí od konca 16.st. odchádzali do Carihradu, od 18.st. smerovali do Uhorska a iných krajín Európy a v 20.st. aj do Ameriky, Austrálie.
Napriek domácim pestovateľským tradíciám /napr. Červeník – mrkva, cesnak/ sa bulharskí zeleninári dokázali presadiť aj v cudzom prostredí. Stali sa súčasťou hospodárskeho života Hlohovca a okolia, prispeli k formovaniu zeleninárstva ako profesie, využívaniu malých pozemkových plôch a kultivácii pôdy ležiacej ladom, spestrili sortiment dovtedy pestovaných zelenín a obohatili jedálny lístok širokých ľudových vrstiev; výraz “bulhar” pretrval ako označenie vychýrených zeleninárov aj z radov domáceho obyvateľstva. Špecifický bol ich sortiment – plodiny južného pásma a dovtedy takmer neznáme druhy /karfiol, pór, zeler/, využívanie parenísk z dôvodu urýchlenia úrody /”ispet, mispet, okna” pre priesady a skoré druhy – reďkovka, šalát/, pestovanie zeleniny na malej, záhradnej ploche s maximálnym využitím pôdy /aj štvoraká úroda pri systéme násypov a priehlbín, výhodnom i v zavlažovaní/, zeleninárska technológia s prevahou ručnej práce /motyky “kalastir, čapa, veliko motyka”/ a intenzívne spôsoby zavlažovania, priebežný zber plodín a pozornosť venovaná ich úprave pred odchodom na trh, osvedčené podnikateľské aktivity, vtip a milý humor prenášaný na kupujúcich, pracovitosť aj nenáročný spôsob vlastného života – tým všetkým sa stali títo hostia, “gradinare” neprekonateľní, a zároveň sa vzácne dopĺňali s domácimi zeleninármi, neskôr tiež reemigrantmi z Bulharska /Velké Kostolany/.
A tak, títo vynikajúci pestovatelia a trhovníci, prichádzali každoročne na jar sadiť a predávať zeleninu, a na jeseň sa so zárobkom navracali domov, k rodinám. Na prenajatej pôde, s jednoduchým provizórnym obydlím a najnutnejším hospodárskym vybavením pracovali dobrovoľné zoskupenia záhradníkov, “kompanija”. Podľa veľkosti záhrady /rátanej na “dekare”, podľa bulharského zvyku pre malú výmeru pôdy, l dekar – 0,l8 ha/ tvorilo pracovný kolektív 4-6, 10-15 i viac členov, “ortaci” na čele s organizátorom prác “gazda”. V sezóne záhrady poskytovali pracovné príležitosti ženám aj mládeži z okolia a každý záhradník, okrem spoločných prác, bol poverený podľa svojich schopností určitou činnosťou – “komandir, narednik, kočiš, prodavač, polivač, kuchar”.
V živote záhradníkov boli najočakávanejšie dva dátumy – 6. máj, “Georgi den”, patrón záhradníkov, kedy začínala pravidelná tržba za zeleninu /ak v tento deň uvideli na záhrade vyrastenú maličkú uhorku, “krastavica”, mal byt úrodný rok, sezóna/ a deň delenia zisku /na vopred dohodnuté čiastky, “dramy”/ na Mariju 12.IX., 15. októbra prichádzali prvé mrazy/, alebo 1. novembra, podľa toho, aký bol hospodársky rok.
V 30. rokoch 20.st. sa z organizátorov stávali samostatní podnikatelia, už vlastníci pôdy, ktorí sa pestovaniu zeleniny na našom území venovali aj po 2.svetovej vojne, a vítaní boli ako skúsení odborníci, pri budovaní špecializovaného odvetvia poľnohospodárskej veľkovýroby – zeleninárstva, na štátnych majetkoch a jednotných roľníckych družstvách. “Gradina” však naďalej bola súčasťou ich života, pochúťkou zostávali opečené “tikve, piper”, nakladaná zelenina “armeje, trušija, pipernica” a na Vianoce pečený koláč “banica” – puto, spomienka na domovinu a mladosť, starobylé remeslo predkov.
„Chubava B6lgarija, moe rodina,
vonešnja mladost sediš s6rce moe,
samo skrip i žal…
…nu čto, ja samo gradinar!“
PhDr. Viera Holicová
