Pandémie, žiaľ, sprevádzajú ľudstvo už od nepamäti. Jedna z najhroznejších epidémií cholery sa v minulosti nevyhla ani Bučanom. Počas augusta a septembra roku 1831 si tu vyžiadala 38 ľudských životov, z toho desať na zayovskom panstve. Čo sa v Bučanoch dialo pred takmer dvomi storočiami?
Počiatky tejto závažnej infekčnej choroby siahali do Indie roku 1829. Do strednej Európy ju preniesli ruské vojská prevelené z Ázie do boja proti poľským povstalcom. Už v roku 1830 vydal panovník František I. osobitným dekrétom nariadenie o opatreniach, ktoré mali zabrániť rozšíreniu nákazy do Uhorska. Na východných hraniciach s Haličou sa uzavreli hraničné prechody a na ich stráženie bolo vyslané vojsko. Šíreniu choroby sa však nepodarilo zabrániť, a tak v roku 1831 cholera postihla takmer 19% obyvateľstva severného Uhorska s 15 – 40% úmrtnosťou. Počiatkom júla 1831 postupne zasiahla už celé územie dnešného Slovenska.
Typickým prejavom cholery boli silné krvácavé hnačky a hlboký pokles teploty pod normálnu úroveň. Po prvotnom prejave príznakov nasledovala v priebehu dvoch až troch dní smrť, v určitých prípadoch však i do niekoľkých hodín. Liečenie zaužívanými postupmi (seknutie žily, či podávanie prostriedkov na dávenie) chorobu ešte urýchlilo. Nepomáhali ani dezinfekčné prostriedky vo forme roztoku octu, chlórového vápna, chloridu sodného či sanitry. Rovnako nezaberalo ani vydymovanie domov, bytov, osôb a tovaru. Cholera zabíjala celé rodiny a dokázala vyhubiť v krátkom čase celé osady, kde sa ich obyvatelia nakazili navzájom. Navyše poddaní väčšinou pomoc lekára ani nevyhľadali a spoliehali sa na ľudové liečiteľstvo a olejkárov.
Napriek množstvu zákazov a prísnych opatrení zo strany štátu sa nákaza preniesla aj priamo do Bučian. Ako najväčší bojovník proti zákernému neviditeľnému nepriateľovi sa vyznamenal bučiansky zemepán Imrich Richard Zay (7.1.1765 – 18. 8. 1831), gróf z Csömöru a dedičný pán Uhrovca spoločne so svojou manželkou grófkou Máriou Alžbetou Helenou Zay rodenou Kalisch (Kališ).
Zayovci boli príslušníkmi jedného z najstarších uhorských šľachtických rodov. Do uhorskej histórie vošli ako odvážni bojovníci proti Turkom a tiež tým, že boli od počiatku vernými prívržencami a vyznávačmi Lutherovho augsburského vyznania. Ich hlavným sídlom sa stal v polovici 16. storočia hrad a panstvo Uhrovec. Imrichov otec barón Peter Zay (1735 – 1788) bol prvým generálnym inšpektorom evanjelickej a. v. cirkvi a škôl v Uhorsku. Mnohé jeho aktivity boli napojené na Prešporok alebo Viedeň. Preto v roku 1771, aj z iniciatívy svojej tretej manželky, odkúpil v Bučanoch od Anny Márie Kerekesovej pôvodný menší kaštieľ s miestnymi majetkami a v nasledujúcich rokoch odkúpil ešte ďalšie podiely na panstve v Bučanoch a širšom okolí. Vzniklo tak ďalšie rozsiahle Zayovské panstvo. Majetok bol síce na úrodnej pôde a blízko obchodných a spoločenských centier, no napriek tomu znamenal neúmerné bremeno – bol zakúpený na úver a aj prevádzka veľkého sídla, vrátane prestavby kaštieľa, bola finančne náročná. O to viac, že neskôr kúpil Peter Zay na dlh aj majetkový podiel manželkinho brata, ktorý presídlil zo Sliezska do Viedne, päť dedín v Sliezsku za 150 000 zlatých. Ťažké finančné straty predstavovali aj požiare v rôznych poddanských obciach: len v roku 1786 napáchali škodu za 10-tisíc zlatých.
Imrich bol Petrovým synom z druhého manželstva s grófkou Annou Máriou Auerspergovou, dcérou ríšskeho grófa Richarda Wolfganga von Auersperg. Imrichova matka zomrela krátko po narodení, a tak sa o jeho výchovu starali svokrovci a macocha Ludvika Amália Calischová, s ktorou mal trvalo napätý vzťah. Otec ho nenechal spravovať ani malú časť rodinných majetkov, pretože ho považoval za nezrelého. Politikom sa stať nechcel, aj keď dva roky študoval na univerzite v Lipsku. Zastával názor jednej zo svojich tiet, že „Welky Politicus to je welka Šelma“. Rozhodol sa pre vojenskú kariéru v rakúskej armáde a pôsobil v nej deväť rokov, pričom získal veľké životné skúsenosti a spoznal svet. Odvahu a chrabrosť prejavil v bojoch s Turkami, Francúzmi aj rebelmi, resp. protihabsburskými revolucionármi. Po otcovej smrti 4. októbra 1788 macocha naďalej zadlžovala zayovské majetky. Až tak, že sa domnieval, že kvôli hroziacemu bankrotu príde o všetko a Bučany bude potrebné predať. Preto požiadal o vystúpenie z armády a krátko na to, 9. mája 1796, sa oženil s Mimi, barónkou Máriou Alžbetou Helenou Kalischovou. Zo začiatku mladomanželia bývali v Šoprone, kde sa im v roku 1797, o pol jednej v noci z 11. na 12. februára narodil syn Karol Maximilián. V roku 1798 postúpil Imrich vo Viedni po svojom otcovi do čestnej funkcie c. k. komorníka. Do Bučian sa nasťahovali natrvalo až po komplikovaných dedičských konaniach v roku 1799, počas ktorých si veľký nárok na Bučany robila Imrichova macocha. Imrich sa stal definitívnym vlastníkom Bučian, Podolia a podielu v Orvišti, macoche bol priznaný kaštieľ v Uhrovci, kam sa musela aj zakrátko odsťahovať. Bučany boli v dedičskom konaní ohodnotené o 22 000 zlatých menej, než ich kúpil jeho otec. Dlžoby uvalené na toto dedičstvo dosahovali výšku 118 123 zlatých a na zaopatrenie macochy súd vydelil 40 000 zlatých. S pomocou manželkinho vena a finančnej pôžičky jej rodiny Imrich vyplatil veľkú časť dlžôb, ktoré mu zanechal otec a ktoré navýšila jeho nevlastná matka. Keď v roku 1806 zomrel v mladom veku jeho nevlastný brat Žigmund z otcovho tretieho manželstva s barónkou Ludvikou Amáliou Kalischovou, a v roku 1817 aj jeho nevlastná matka, stal sa ako jediný preživší potomok univerzálnym dedičom Zayovských majetkov, vrátane Bučian.
Po získaní zadĺženého bučianskeho panstva, ktoré bolo vo veľmi biednom stave, začal Imrich energicky pracovať na jeho ekonomickom ozdravení a hospodárskom, stavebnom i kultúrnom zveľadení. Spočiatku, keďže nemal veľa poddaných, musel držať 20 volov a 12 koní a tie boli stále v robote. Susedia aj vlastný svokor ho začali považovať za podivína a skupáňa, pretože nechodil na žiadne návštevy, nepil, nevyhľadával dobrodružstvá a staral sa iba o úrodu a majetok. S obľubou čítal odbornú literatúru, knihy o ekonomike a morálke. K svojim poddaným sa správal z pozície osvieteného a rozhľadeného zemepána a pristupoval k nim ako priateľ. Snažil sa zavádzať do praxe najmodernejšie poľnohospodárske poznatky a technológie. Pomohol im napríklad v máji roku 1800, keď následkom búrok horeli domy vo viacerých lokalitách bučianskeho panstva (Podolie, Vrbové, Častkovce). Aj keď v rokoch 1799 a 1800 zúril na okolí mor dobytka, rozdával kvôli prevencii lieky. V Bučanoch prišli roľníci o 62 kusov dobytka, Imrich o 26 kusov. Pravdepodobne konzumácia nakazených zvierat spôsobila rozšírenie chorobného kašľa, ktorý zachvátil celé dediny. V bučianskom kaštieli ochorelo 11 osôb, no Imrich z toho vyšiel iba s bolesťou hlavy. Keď v roku 1817 postihla Uhrovec veľká prírodná katastrofa, ktorá zničila úrodu a spôsobila tamojším obyvateľom biedu a hlad, aby predišiel predaju ich domov a odchodu svojich poddaných, prikázal správcovi prideľovať im potraviny a obilie.
O pôsobení Imricha Zayho, jeho manželky Mimi a syna Karola Maximiliána počas cholerovej epidémie v roku 1831 existuje viacero autentických svedectiev. Uvedieme aspoň niektoré. Rakúska spisovateľka Caroline Pichler, ktorá sa viacero rokov priatelila s Máriou Zay a často navštevovala ich kaštiele v Bučanoch aj v Uhrovci, zaznamenala filantropický vzťah manželov k svojim poddaným už v rokoch 1816 a 1817, kedy prírodné pohromy zapríčinili neúrodu a z toho plynúci hlad a biedu obyvateľov:
„Zemepán vystupoval ako otec, nie ako pán ich životov, ktorý zaopatruje svoje deti, ak trpia núdzou, osivom, dobytkom, drevom na stavbu ich domov, poľnohospodárskym náradím a podobne. Mária šla ešte ďalej. Bola radkyňou, lekárkou svojich poddaných, ba celého okolia, Jej vnútorné zápal aj pociťovaná potreba lekárskeho zaopatrenia v krajine, kde často v okruhu niekoľkých míľ nežil žiaden lekár a aj keď bol, v prípade potreby sa človek nemohol spoľahnúť na to, že ho nájde doma, primäli Máriu, aby si osvojila medicínske poznatky … Preto bola aj vstupná hala v uhroveckom kaštieli, v ktorom sa otvorili jej, aj ostatné dvere, ako aj predizba v Bučanoch, vždy plná núdznych alebo chorých. Pohybovala sa medzi nimi ako dobrotivý anjel…“
Zanechala svedectvo aj z roku 1831:
„Roku 1831 cholera, obávaná záhada, poľutovaniahodným spôsobom zúrila v oblastiach, kde Mária žila a vyrvala z jej lásky niekoľkých jej vzácnych priateľov a napokon aj verného životného druha, jej tak drahého manžela. So zbožnou oddanosťou, s akou už mnoho rokov znášala svoje vlastné trápenie, dlhú chorobu, znášala aj túto ťažkú stratu a zostala ešte niekoľko rokov pri synovi, ktorému odovzdala majetok. Neskôr, keď sa jej choroba zhoršila, rozhodla sa byť kvôli dostupnejšej lekárskej pomoci v zime v Šoprone a len v lete tráviť čas so svojimi deťmi a vnukmi.“
Pôsobenie manželov počas cholerovej pandémie vychádzalo aj zo skutočnosti, že sa obaja pre nedostatok doktorov dlhodobo venovali ľudovému liečiteľstvu a homeopatii a svoje vedomosti využívali pri liečení poddaných na svojich panstvách. V Skalici, kde zdedili kúriu, zomrelo na choleru v čase od 30. augusta do 24. septembra 1831 celkom 144 ľudí a choroba prepukla aj na ich tamojšom majeri, kde boli aj obete na životoch. V kúrii zostali všetci zdraví. V Uhrovci zomrelo na nákazu cholerou v čase od 10. septembra do 29. novembra 1831 len spomedzi evanjelického obyvateľstva 27 ľudí. Celkový počet obetí bol vyšší, ale katolícka matrika neuvádzala údaje o príčinách smrti. V celej uhroveckej evanjelickej farnosti zomrelo na choleru vyše 80 ľudí.
Počas cholery zriadili Zayovci v Bučanoch, podobne ako v Uhrovci, improvizovanú ordináciu, v ktorej sa snažili liečiť a pomáhať ľuďom postihnutým touto chorobou. Nečudo, že Imrich sa počas styku s chorými obyvateľmi Bučian a blízkeho okolia aj sám nakazil. Podľa svedectiev nebral symptómy cholery vážne, nechcel ležať a následne na choleru zomrel. Jeho smrť nastala po 12-hodinových úplavicových ťažkostiach 18. augusta 1831 okolo ôsmej hodiny rannej. Pochovaný bol provizórne na dolnobučianskom cintoríne v ten istý deň večer o ôsmej hodine.
Na pohreb grófa IZ sa vydalo spolu 793 florénov: 236 fl. za máry zaobstarané v Trnave, 307 fl. 70 grajciarov sa rozdelilo na 26 dukátov (jeden v hodnote 11 fl. 85 gr.), a tie sa rozdali pánom evanjelickým a katolíckym farárom, a učiteľom, ktorí účinkovali na pohrebe, 25 fl. sa vydalo za mosadzné olemovanie rakvy, 127 fl. 20 gr. tvorili rôzne almužny, 53 fl. 10 gr. dostali komorník Donath, farár Zelensi, prefekt a záhradník z Uhrovca za prípravu pohrebu a následné upratanie.
Krátko pred smrťou, 12. 11. 1830, získal Imrich Zay vo Viedni významné ocenenie svojich zásluh v podobe povýšenia do grófskeho stavu. Jeho syn Karol sa tiež aktívne zapojil do boja s epidémiou. Následné rodinné a zdravotné patálie vlastnoručne opísal vo svojom chorobopise Kranken Geschichte (História choroby). Keď auguste 1831 vypukla v Bučanoch cholera podľahol jej jeho otec, úradníci aj členovia jeho domu, spolu 1/7 celého obyvateľstva panstva, ochorela jeho matka aj manželka. Napätie a útrapy ho uvrhli do apatie, ktorá trvala 1 ½ roka, kým ho z toho nevytrhlo menovanie za kráľ. komisára pre vyšetrenie nepokojov, ktoré vypukli v Trnave počas cholery. Liečil sa homeopatiou aj chinínom, príliš to však nezabralo a jeho nervový systém sa kazil: vyrušoval ho každý zvuk, všade videl zlodejov a lupičov a pod. Tento stav sa zhoršoval pri každom ochorení, čo ovplyvnilo aj jeho politickú kariéru. Na jeseň roku 1836 ho prepadol taký strach z cholery, že nedokázal myslieť na nič iné, neodvážil sa jesť, chodiť na verejnosť a čítať noviny, aby nenatrafil na slovo „cholera“. Uľahčenie mu prinášala len vyhriata izba, posteľ a sedenie pri krbe…Úplne stratil predošlú energiu.
Gróf Karol Maximilián Zay bol vo svojej dobe vo verejnosti vnímaný ako veľká a významná osobnosť. Do uhorskej histórie vošiel ako poslanec a politik, jeden z najväčších reformných liberálov magnátskej Hornej komory Uhorského snemu, ktorý v roku 1847 aktívne vystupoval a hlasoval za zrušenie poddanstva a cenzúry, tiež ako c. k. komorník, generálny inšpektor ev. cirkvi a. v. a škôl v Uhorsku. Vie sa o ňom, že bol autorom aj publicistom, že sa aktívne podieľal na financovaní prvej konskej železnice z Prešporku do Trnavy, že finančne podporil stavbu trnavského divadla, bol členom a prispievateľom viacerých hudobných a kultúrnych spolkov v Prešporku, Trnave, v Pešti, patrónom viacerých cirkevných zborov a škôl… Do slovenskej historiografii však bol zapísaný predovšetkým ako veľký odporca Ludevíta Štúra, Slovákov a slovenského jazyka. K takému negatívnemu postoju mal svoje vlastné dôvody. Predovšetkým sa obával hrozby možného zániku Uhorska pod vplyvom cárskeho Ruska, ktoré po Viedenskom kongrese v rokoch 1814 – 1815 a rozdelenia Poľska priamo susedilo s Habsburskou monarchiou. Preto sa domnieval, že záchrana Uhorska a tým aj uhorského protestantizmu bude možná iba vtedy, ak sa Uhorsko zjednotí politicky aj občiansky. Preto vehementne presadzoval ideu potreby jedného štátneho úradného jazyka (maďarčiny) a myšlienku zjednotenia všetkých uhorských protestantov do spoločnej cirkevnej organizácie. Otvoril tak brány kontroverznému procesu, ktorý predstavoval maďarizáciu celej spoločnosti. Dnes, s dostatočným časovým odstupom, však možno vnímať osobnosť Karola Zayho už diferencovane a v kontexte okolností. Vypovedajú o tom fakty. Ale to je téma už na iný článok.
Manželia Imrich a Mária Zay spolu so svojim synom a ďalšími rodinnými príslušníkmi svorne spočívajú v bučianskej zemi na Dolnom cintoríne, na dnes neoznačenom mieste. Gróf Imrich chcel byť pochovaný v rodinnej hrobke v Uhrovci, ale cholerové nariadenia to neumožnili. Údajne preto do uhroveckej rodinnej hrobky bolo prevezené iba jeho srdce v striebornej schránke. Karol mal radšej Bučany a bučiansky kaštieľ. Na hrobe svojho otca nechal vybudovať dôstojnú hrobku a v nej sa aj sám nechal uložiť na posledný odpočinok. Ešte predtým nechal zo Šoprone previesť do bučianskej rodinnej hrobky aj ostatky svojej matky Márie Zay. V hrobke spočinula aj Karolova prvá manželka Šarlota Zay aj syn František.
V priebehu 20. storočia však bola zayovská hrobka, postavená z kameňa a tehál, zničená, rozobratá a stratili sa aj všetky mramorové náhrobky. Časom sa zabudlo, kde presne sa hrobka nachádzala a zabudlo sa aj na dobrodenie tam uložených členov významného šľachtického rodu pre Bučany. Preto jedna z aktivít projektu s názvom Návrat Zayovcov do Bučian, navrátenie primeranej pietnosti miestu ich posledného odpočinku, bude výrazom dodatočného vzdania holdu členom tejto mimoriadnej rodiny, ktorá sa mnohými pozitívnymi aktivitami zaslúžila o rozvoj Bučian.
Autor: Karol Kantek
V článku boli použité údaje z kníh a štúdií:
Caroline Pichler: Zerstreute Blätter aus meinen Schreibtische, 53 zväzok, Wien 1844
Vidlička, Štefan – Vidlička, Ľubomír: Bučany a Bučančania
Tomáš Janura: Aristokratická rezidencia Zayovcov v Bučanoch
Anton Liška: Cholerová epidémia z roku 1831 a jej priebeh v Prešovskej Eparchii, Prešov 2012
E. Kowalská: Podnikanie v réžii aristokrata
E. Kowalská: Založenie a prvé roky súkenky v Uhrovci (1845 – 1851)
E. Kowalská: Dôstojník v armáde a spoločnosti na prelome 18. a 19. storočia: Imrich II. Zay a jeho kariéra (1765 – 1831)
