Pred niekoľkými rokmi som sa pustil do spísania rodokmeňa našej rodiny a prvý raz som sa vnoril do webových stránok MyHeritage. Začiatky boli ťažké, spojené so zakopnutiami. Veľmi mi však pomáhala moja mama a postupne aj oslovení pracovníci štátnych archívov na Slovensku, v Rakúsku i vo Francúzsku. Výsledok bol pre mňa prekvapením.
Začiatkom 19. storočia sa začal vek pary, rozvoja železníc, hutníckeho a strojárskeho priemyslu. Prvá krajina, ktorá medzi dôležitými mestami a uzlami začala vo veľkom stavať železničné trate, bola Veľká Británia. Prvú verejnú parnú železnicu otvorili v roku 1825. Za Britániou nasledovalo Francúzsko, o niekoľko rokov sa do výstavby tratí pustilo Nemecko a následne i Rakúsko-Uhorsko.
Habsburská monarchia získala prvenstvo v tom, že vybudovala prvú horskú železnicu na svete, ktorá viedla cez Semmeringský priesmyk a od roku 1857 prepájala Viedeň, Graz a Ľubľanu s Terstom, hlavným prístavným mestom Rakúsko-Uhorska. Do jej financovania sa zapojil aj barón Maximilián von Springer (1808 – 1885), významný podnikateľ a bankár. Vyrástol v bohatej rodine vo Frankfurte nad Mohanom v Nemecku. Od roku 1836 pôsobil v Paríži, avšak už v roku 1840 sa presťahoval do Viedne a oženil s Amáliou (1820 – 1899), dcérou bankára Hermanna Todesca. Spolu mali troch synov: Gustáva (1842 – 1920), Alfréda (1843 – 1904) a Hermanna (1846 – 1895).
V roku 1850 založil bankový dom Max Springer a továreň na výrobu kvasníc a liehu. Jeho synovia neskôr otvorili továrne neďaleko Paríža. Ich podnik mal celoeurópsku pôsobnosť a funguje dodnes pod značkou Bio Springer.
Springerovci spolupracovali aj s rodinami uhľobaróna Gutmanna a finančníka Rotschilda, ktorý financoval výstavbu prvej diaľkovej parnej železnice v kontinentálnej Európe. Založil spoločnosť Severná železnica cisára Ferdinanda (nem. Kaiser Ferdinands-Nordbahn – KFNB) s cieľom prepojiť Viedeň s Haličou v smere cez Břeclav, Přerov a Bohumín. Koncesiu na stavbu magistrály získal v roku 1836, čo odštartovalo éru stavieb železníc v celom Rakúsko-Uhorsku. Jedna odbočka z hlavnej trate KFNB sa budovala z Gänserndorfu do Marcheggu a Bratislavy.
Prvý parný vlak z Viedne do Bratislavy prišiel 20. augusta 1848. Výstavba parných železníc sa tým začala aj na území dnešného Slovenska, hoci prvá verejná železnica z Bratislavy do Trnavy bola otvorená už v roku 1840. Išlo však o koňmi poháňanú dráhu. Jej výstavbu podporil aj Maximilián von Springer. Časom však na železnicu doľahla nepriaznivá finančná situácia a preto sa pristúpilo k jej odpredaju. V roku 1871 železnicu získalo konzorcium Prvotriedna rušňovo-železničná spoločnosť Šoproň – Prešporok – Břeclav – údolie Váhu, vedené kniežaťom Windischgrätzom a grófom Breunerom. Ich zámerom bolo vybudovať rozsiahlu sieť parných železníc. Ale napokon od tohto zámeru upustili a podnik so ziskom predali novovzniknutej spoločnosti Považská železnica, ktorá v roku 1872 začala s prestavbou konskej dráhy na parnú. V úseku Bratislava – Trnava bola otvorená 1. mája 1873.
Na konci 19. storočia prišiel na pomoc rodine Springerovcov Francúz Eugen Charles Fould (1876 – 1929), ktorý zastupoval bankový dom Fould-Oppenheim. Charles Fould sa vo veľkej miere zaslúžil nielen o výstavbu niektorých železníc, ale aj o výsadbu dubových lesov v Malých Karpatoch. Ochrana prírody mu bola veľmi blízka.
Medzitým si rodina Springerovcov zriadila riaditeľstvo svojich majetkov v obci Bučany pri Trnave, v kúrii Nyárovcov. A práve tu niekde sa začal príbeh mojej rodiny, keď sa v roku 1901 narodila moja prababička Sidónia Bachárová (1901 – 1993) ako prvé dieťa Eugena Charlesa Foulda. Osud ale všetko zariadil inak: Eugen Charles Fould si zobral za manželku jedinú dcéru Gustáva Springera Máriu Cecíliu (1886 – 1978). Mali spolu tri dcéry a jedného syna: Helenu Fould-Springer (1907 – 1997), Teréziu Fould-Springer (1914 – 1953), Liliane Fould-Springer (1916 – 2003) a Maximiliána Fould-Springer (1906 – 1999).
Springerovci založili v Bučanoch aj prvý Výskumný ústav poľnohospodárskych plodín. Riaditeľstvo Springerovských majetkov fungovalo až do roku 1948, keď bolo znárodnené a zabraté vládou Komunistickej strany Československa.
Ján Stanko
Príspevok bol publikovaný v máji 2024 aj v časopise OZVENY, ktorý vydáva Železničná spoločnosť Slovensko.
