Z Bučian za Severný polárny kruh… (I. časť)

Z BUČIAN ZA SEVERNÝ POLÁRNY KRUH SO SLÁVKOU A JARKOU PAULÍKOVÝMI… (I. časť)

Na našu poznávaciu cestu „Škandináviou za polárny kruh až na Nordkapp“ v termíne od 29.7. do 12.8.2009 sme sa vybrali autobusom s českými turistami a sprievodcom, ktorý sa nám v Prahe predstavil ako Karel. Hneď v úvode nám rozdal mapky a upozornil nás na presné časy odchodov, rátané na minúty. Nastavili sme si na hodinkách presný veliteľský čas a keďže sme mali v pláne prejsť miesta od 50° zemepisnej šírky až po najsevernejšie miesto Európy – Nordkapp na 71° zemepisnej šírky (a aj späť), Karel chcel využiť každú minútu nášho času. A každá minúta stála za to!

Prvou bodkou na mapke bolo severonemecké prístavné mesto Rostock, z ktorého sme po 120-minútovej prehliadke odchádzali trajektom do dánskeho Gedseru. Na Škandinávsky polostrov sme sa preplavili úžinou z Helsingor (Dánsko) do Helsinborg (Švédsko) a ako prvé sme navštívili švédske hlavné mesto. V Štokholme bolo kráľovsky! Boli sme v letnom sídle kráľovskej rodiny v Drottningholm a pred kráľovským zámkom Kungliga slott, kde sa konala pompézna výmena stráže. Prezreli sme si staré mesto Gamla Stan, Skanzen a múzeum Vasa s najstaršou zrekonštruovanou vojnovou loďou, ktorú v roku 1628 spustili na vodu a po preplávaní necelej morskej míle sa prevrátila na bok a potopila.
Zo Štokholmu sme sa počas noci preplavili 11-poschodovým trajektom VIKING LINE do fínskeho prístavu Turku. Z tohto mesta, ktoré bolo hlavným mestom do roku 1812, sme sa autobusom presunuli do toho súčasného – do Helsiniek. Prvá zastávka bola pri Olympijskom štadióne, kde sa konali olympijské hry v roku 1952 a 3 zlaté medaily tu získal legendárny Emil Zátopek. Z výšky 11-poschodovej veže štadióna sme mali nádherný výhľad na mesto na vode právom nazývané ako „Perla Baltu“. V priebehu celého dňa sme mohli obdivovať nádherné pamiatky (kostol Temppeliaukio kirkko, katedrálu Tuomiokirkko, Sibeliov pamätník, Uspenskú katedrálu) a prechádzať sa promenádou mesta alebo sa plaviť na loďke.

O tom, že Fínsko je krajinou tisícich jazier sme sa presviedčali aj cestou do ďalších miest Varkaus a Oulu. Naše dni vďaka „bielym nociam“ trvali dlhšie a tak sme každý večer po ubytovaní sa v hoteloch a večeri s miestnymi špecialitami (napr. sobie mäso so zemiakovým pyré), vychádzali na prechádzku mestami až do neskorej noci. K tomu nám prialo aj ideálne letné počasie (20-25°C) a paradoxne, čím severnejšie sme išli, tým bolo slnečnejšie a jasnejšie. Veľkým spestrením pre nás bola aj 33-minútová pauza na severe Botnického zálivu v mieste, kde sa spája Švédsko a Fínsko, keď sme sa v príjemne teplej a čistej vode mohli ovlažiť. A naopak, schladiť sme sa mohli medzi vysokými stromami na trojkilometrovej túre v národnom parku Urho Kekkonena.
Krajina postupom na sever Fínska začala meniť svoj charakter. Z okien autobusu sme mohli sledovať prírodu – prevažne vysoké ihličnaté stromy borovíc a smrekov zmiešané s listnatými stromami – brezami, čo je (ako nás upozornil Karel) typické pre tajgu. Ubiehajúcimi kilometrami sme sa dostávali do oblasti Laponska, kde žijú svojim typickým životom Laponci (Saamovia). Ich hlavným mestom je Rovaniemi. Tu sme navštívili múzeum Arktikum s expozíciami predstavujúcimi laponskú kultúru – ich obydlia (kožené stany lavvu, v ktorých mali na zemi dookola poukladané konáre zo stromov, na nich kože zo zvierat a v strede bolo ohnisko s kotlíkom na varenie), tiež kroje a oblečenie. Tieto si Laponci vyrábali z kožušín sobov, polárnych medveďov a líšiek. V Rovaniemi sme navštívili aj známu dedinku Santa Clausa a tu sme zároveň prekročili magickú rovnobežku 66°32´35“, čiže Severný polárny kruh (Artic circle alebo po fínsky Napapiiri)! Zažili sme tu vianočnú atmosféru, všade vyhrávali vianočné piesne a v drevených domčekoch predávali suveníry a vianočné ozdoby. Mohli sme sa odfotiť so Santa Clausom, napísať a poslať pohľadnice. V miestnej pošte sú umiestnené dve veľké schránky s nápismi „Today“, z ktorej je pošta odosielaná denne alebo „Christmas“, z ktorej Vám príde pošta na Vianoce. A naozaj príde!
Za Severným polárnym kruhom bolo častejšie vidieť pasúce sa stáda sobov vo voľnej prírode, na kopcoch s riedkymi nízkymi porastami a stromami menšieho vzrastu. Dostali sme sa do vegetačného pásma tundry a územia bažín. Prechádzka uzučkým dreveným chodníkom umiestneným na koloch vo fínskych bažinách typu „aapa“ bola takmer adrenalínovým zážitkom. Pokojnejšie bolo sledovanie ubiehajúcej cesty z pohodlia autobusu. V tejto oblasti vedie na sever veľmi málo ciest a vidieť smerovú tabuľu do Ruska „MURMANSK 303 km“ bolo pre nás zvláštnosťou.
Fínsko sme opúšťali s nádhernými dojmami a tešili sme sa na hlavný cieľ nášho putovania v Nórsku – pozorovanie polnočného slnka na Nordkappe ležiacom na 71°10´21“ severnej šírky.

Na Nordkapp viedla už len jediná cesta E69 popri skalách pokrytých machom, ktorá prechádzala viacerými tunelmi. Priamo pri ceste sme stretali putujúce skupinky sobov a nezvyčajným pre nás bolo, keď nám sobíci zatarasili cestu pred tunelom. Zostali tam stáť a my sme si ich mohli pozrieť na „mimoriadnej fotozastávke“ z úplnej blízkosti. Po chvíli sme mohli pokračovať ďalej a neosvetleným tunelom dlhým 7,5 km v hĺbke 212 metrov pod morom sme prešli z pevniny na ostrov Mageroya. V meste Honningsvåg sme sa ubytovali v malých domčekoch na vode a po chutnej večeri sme opäť nasadli do autobusu, aby sme od 22.00 hod. mohli začať obdivovať (ne)zapadajúce slnko na Nordkappe.
Nordkapp – Severný mys je strmá skala vysoká 307 m nad morom. Spája sa tu Nórske more s Barentsovým morom. Okrem pozorovania polnočného slnka je atrakciou železná konštrukcia zemegule známa z katalógov cestoviek. V skale je vybudované turistické stredisko s presklenou dvoranou, v ktorej sa ľudia zhromažďujú na pozorovanie slnka v chladnom počasí. My sme na počasie mali šťastie, keď podľa skúseností Karla, také krásne a aj viditeľné pozorovanie býva raz za 10 rokov. Úžasný bol pohľad na vzdialený Severný ľadový oceán a pocit, že sa nachádzame „iba“ nejakých 1400 km od Severného pólu. Neopakovateľným zážitkom bolo zapadajúce slnko, ktoré menilo svoj tvar a z okrúhleho slnka sa postupne stávala „zlatožltá lodička“. Polnočné slnko na tomto mieste nezachádza za obzor, ale zostáva na hladine. Dosiahli sme sever Európy a naše putovanie pokračovalo v ďalších dňoch už iba na juh…

Text a fotografie: Slávka a Jarka Paulíkové

Online prezentácia cestovateľského projektu Z BUČIAN DO SVETA…

Bez časového obmedzenia bude online prezentácia zverejnená v tomto odkaze:

https://www.facebook.com/permalink.php?story_fbid=161267118847678&id=111062067201517&notif_id=1594277185362248&notif_t=page_post_reaction