Z Bučian do Írska…

Z BUČIAN DO ÍRSKA S ANNOU BRANICKOU…

Keď sme sa s mojím priateľom, teraz už manželom, rozhodovali, kam vycestujeme za prácou, voľba padla na Írsko. Ani si už nepamätám, čo všetko zavážilo, ale dnes, s odstupom času to vidím ako naše osudové rozhodnutie.
Do Dublinu sme odleteli v novembri 2004, len deň po ničivej kalamite v Tatrách. Dodnes mám odložené noviny, ktoré som si kúpila na letisku pred odletom s hrozivými fotkami a faktami o tej smutnej prírodnej katastrofe.

Ak si dobre spomínam, náš príchod do Baile Átha Cliath (čo je keltský názov pre DUBLIN) a jeden z jeho prekladov znie „Mesto prekážok“, bol pre nás, ako sa sprvoti zdalo, tiež menšou „katastrofou“ spojenou s prekonávaním prekážok.
Z letiska sme do centra mesta cestovali preplneným poschodovým autobusom. Bol ponurý novembrový podvečer, ako inak daždivý. Cez zadýchané sklá vôbec nebolo vidno, kam sa vezieme. To nám na nálade vôbec nepridávalo. S veľkým batohom, plní očakávaní, no s malou dušičkou sme vystúpili na známej ulici O´Connell Street. Ešteže manželovi nechýba zmysel pre orientáciu a celkom ľahko sme si našli ubytovanie. Zaspávali sme s čudným pocitom pochybnosti, či to bol dobrý nápad vydať sa zrovna do tejto krajiny, tak rušnej a daždivej… No už od prvých dní sme stretávali veselých a milých ľudí, ochotných pomôcť, aj keď od nich pomoc nežiadate… A to nás utvrdilo v tom, že naše rozhodnutie stráviť v tejto krajine istý čas, bolo správne.

Začiatky neboli ľahké, nik tam na nás nečakal s otvorenou náručou a prvotné vybavovačky ohľadne sociálneho čísla (PPS number), ktoré si musíte vybaviť ako prvé, keď chcete v tejto krajine pracovať, následne účet v banke, bez ktorého si zase neviete nájsť ubytovanie, potom hľadanie samotného bývania a konečne aj zamestnania… Všetko sme to spolu zvládli. A ako sa hovorí, keď človek chce a hľadá, nájde si prácu aj bývanie. Mali sme zrejme aj kúsok šťastia, lebo obaja sme si našli prácu u rovnakého zamestnávateľa. Manžel využil svoj zmysel pre orientáciu ako kuriér balíkov nielen po Dubline, ale aj jeho blízkych grófstvach (grófstvo anglicky County, skr. Co. – je niečo ako náš okres) a ja som pracovala v kancelárii na účtovnom oddelení.

Nesmiem však opomenúť jeden veľmi pozitívny fakt o samotných Íroch, ktorý nám v začiatkoch výrazne pomohol. A totiž, že kdekoľvek idete niečo vybaviť, ľudia na úradoch sú milí, trpezliví, ochotní pomôcť a poradiť Vám, ak vedia, že ste u nich po prvý krát a usmernia Vás, aby uľahčili začiatok každému v ich krajine. Presne taký dojem som si odniesla z tejto krajiny, snáď sa v tomto veľmi nezmenili…

Keďže s manželom obaja radi spoznávame nové miesta a ľudí, víkendy sme si vždy, pokiaľ počasie dovolilo, plánovali výlety. Nielen po Dubline a jeho blízkom okolí, ale aj ďalej na západ tejto krásnej, vždyzelenej krajiny. Pamätám si, ako sme sa zobudili do krásneho slnečného rána a plní nadšenia sme si pri raňajkách plánovali, kam vyrazíme, no kým sme sa zbalili na cestu, vystriedali sa v Dubline snáď všetky štyri ročné obdobia. Dosť často sa stávalo, že dážď bol našim „spoločníkom“ na cestách, ale poviem Vám, dá sa na to zvyknúť…vtedy totiž pochopíte, že práve vďaka dažďu, je táto krajina taká krásna a hlavne ZELENÁ!

Íri sú ľudia nielen milí a dobrosrdeční, ale aj veľkí športoví fanúškovia (najmä futbaloví), ale zo všetkého najviac si vedia užiť čas voľna dobrou zábavou v kruhu známych s pohárom dobrého pivka a ešte lepšej írskej hudby. Zabudnite na naše objemové jednotky a v miestnej krčme si rovno pýtajte „a pint of Guinness“, čo je o trochu viac ako náš polliter . Buďte si istí, že pivo bude načapované rovno po okraj pohára a ten penový lavínový efekt stojí zato vidieť, aj keď nie každému jeho karamelová chuť vyhovuje. Ak si však zakúpite vstupenku do Guinness Museum v Dubline, dostanete pohár tohto snáď najznámejšieho írskeho nápoja grátis a vychutnať si ho môžete priamo v priestoroch múzea!

Ak nie ste milovníkom piva, skúste teda v Dubline navštíviť Jameson Distillery , kde sa okrem iného dozviete, že rozdiel medzi írskou a škótskou whiskey je okrem iného aj v spôsobe, ako sa jej meno píše. Tá írska má v názve „e“ teda sa píše whiskey. Všetky ostatné sa píšu len whisky.

Aj tých, ktorých zaujíma literatúra, Dublin nesklame. Počas potuliek jeho ilicami určite natrafíte na sochy známych írskych literárnych osobností. Sochu tu má James Joyce, George B. Shaw, William B. Yeats i Oscar Wilde. V centre Dublinu Vás určite zaujme aj socha legendárneho írskeho gitaristu Philipa Linotta.

Možno sa Vám podarí ocitnúť v tomto rušnom meste okolo 17. marca, kedy Íri oslavujú veľmi známy a obľúbený náboženský sviatok Sv. Patrika, patróna Írska. V meste sa koná veľký sprievod masiek z viacerých írskych miest a nenechá si ho ujsť snáď nik. V beztak rušnom meste je ešte živšie a veselšie, na každom kroku stretávate ľudí v zelených klobúkoch a tvárou pomaľovanou farbami írskej trikolóry alebo írskej ďatelinky.

Pre kľudnejšie povahy odporúčam vycestovať za mesto a kochať sa krásami tejto síce malej, ale neskutočne krásnej a živej krajiny, kde históriu cítiť na každom kroku. Staré hoc aj rozpadnuté ruiny kláštorov a kostolov sú upravené a čisté, no hlavne nezabudnuté. Vidno, že Íri sú hrdí na svoju minulosť a vedia to ukázať každému, kto navštívi ich krajinu!

My sami sme zo začiatku cestovali na výlety linkovým autobusom, čo malo svoje čaro najmä vtedy, ak bol šoférom rodený Ír. Najviac sme si však mohli krajinu vychutnať pri potulkách na vlastnom aute.

Keďže samotná rozloha Írska je len o čosi menšia od Českej republiky, autom sa viete dostať z východu na západ za necelé 3 hodiny. Práve na západné pobrežie smerujú tí, ktorí sa chcú kochať krásami tohto ostrova, obmývaného Atlantikom. Snáď najznámejším lákadlom pre turistov sa stali skalnaté útesy Cliffs of Moher, ktoré dosahujú výšku až 200 metrov a tiahnu sa pobrežím v dĺžke 8 kilometrov!

Západ však ponúka aj ďalšie obľúbené a nemenej úchvatné prírodné scenérie, ktoré sme aj my sami navštívili, spomeniem aspoň vrch Brandon na polostrove Dingle, ktorý je súčasťou hornatého grófstva Kerry.

Nakoľko sme však bývali v Dubline , naše cesty najčastejšie smerovali do blízkeho okolia hlavného mesta. Spomeniem napríklad Národný park Wicklow Mountains, kde možno obdivovať niekoľko jazier ľadovcového pôvodu (jazero sa nazýva lough), najznámejšie z nich je Glendalough.
Ďalšou nemenej známou zastávkou veľkého množstva turistov prichádzajúcich na tento Zelený ostrov je bezpochyby Newgrange, ktorý patrí do dedičstva UNESCO. Jedná sa o megalitickú chodbovú hrobku, ktorá je jedným z najzachovalejších pohrebísk svojho druhu v celej Európe a odhaduje sa, že je oveľa staršia ako samotné egyptské pyramídy!

Do dedičstva UNESCO je taktiež zaradené aj ďalšie nezvyčajné miesto, za ktorým sme sa však museli vydať až do Severného Írska. Ide o Giant´s Causeway alebo Obrí chodník. Sopečná činnosť tu vytvorila tisícky do seba zapadajúcich stĺpov, ktoré majú zvrchu najčastejšie šesťhranný tvar. Ako sme sa neskôr dozvedeli, niečo podobné máme dokonca aj na Slovensku, ale v menších rozmeroch. Ide o kamenný vodopád Šomoška v okrese Lučenec.

Na začiatku môjho príspevku o Írsku som spomenula, že možno náš výber tejto krajiny pre dočasný život bol tak trochu osudový… Hoci sme sa do tejto krajiny vydali dvaja, naspäť na Slovensko, sme sa po piatich rokoch vrátili traja spolu s naším 9 mesačným synom.
Päť rokov možno nie je až taká príliš dlhá doba, ale pre nás je to kus spomienok a zážitkov, kvôli ktorým sa tam, aspoň dúfame, niekedy znova vrátime, aj keď len na dovolenku…

Text a foto: Anna Branická, rod. Laciková

Online prezentácia cestovateľského projektu Z BUČIAN DO SVETA…

Bez časového obmedzenia bude online prezentácia zverejnená v tomto odkaze:

https://www.facebook.com/permalink.php?story_fbid=156061279368262&id=111062067201517&__tn__=K-R